Spev sirény

♒︎ DRUHÁ KAPITOLA ♒︎

Zlatisté slnko pomaly zachádzalo za horizont a sfarbovalo blankytné nebesá do oranžovo-červena. Pokojná morská hladina sa vlnila v jemnom vánku, ktorý mi občas postrapatil uvoľnené pramienky červenkastých vlasov.

Ash sedel na kamenistom brehu s nohami natiahnutými pred seba a chrúmal jedno jablko za druhým. Bol tak uvoľnený a... Pokojný. Akoby ani nebol ľudským mužom a ja sirénou. Akoby svet okolo nás ani neexistoval.

„V tej brašne je aj iné jedlo," ozvala som sa za jeho ohnutým chrbtom.

Nepozrel sa na mňa, len jemne pootočil hlavou. „Mám rád jablká."

Urobila som nesmelý krok vpred. Krok k brehu. Krok k nemu. „Všetci ľudia majú radi jablká tak ako ty?"

Ash sa pousmial. Dojedol jablko a ohryzok položil na kôpku k ostatným. Palcom a ukazovákom si utrel ústa a zodvihol ku mne pohľad.

Prisahala by som, že v tom momente som sa zabudla nadýchnuť.

Pri všetkých morských bohoch, tie jeho oči!

„Či majú všetci ľudia radi jablká tak ako ja, to neviem," odvetil a mykol pritom plecami. „Každý má rád niečo iné. Niekto obľubuje jablká, iný pečenú divinu."

„Divinu?" vyhŕkla som, div som sa nezadusila svojou slinou.

Oprel si lakte o pokrčené kolená a venoval mi nepatrný úsmev, akoby mi chcel dať najavo, že chápe moju zadubenosť. Ibaže ja som naozaj nevedela, čo je divina.

Vlastne...

O svete za Jaskyňou konca som nevedela vôbec nič.

A klamala by som, ak by som povedala, že ma to ani trochu nezaujímalo.

„Divina je mäso z divej lesnej zveri," ozrejmil mi po chvíľke. „Má prenikavú vôňu a lahodnú chuť."

„V Plytčinách jedávame len kuracinu," vyhŕkla som rýchlosťou blesku.

„Máte v Plytčinách aj nejaké iné zvieratá?" spýtal sa ma s neskrývaným záujmom.

„Kone." Keď mierne podvihol obočie, rýchlo som dodala: „Ale tie nejeme."

Ash potriasol hlavou. „Chápem. Kone poväčšine nejedávame ani u nás."

„Kde to je?"

„Kde je to u nás?" Keď som dychtivo prikývla, pokračoval. „Na severe Kassei sa nachádza mesto s názvom Anceross." Poškriabal sa na temene a znovu mi venoval úpenlivý pohľad. „Tam žijem. Na kráľovskom dvore."

„Anceross," zopakovala som potichu, snažiac sa v mysli vybaviť všetky tie námorné mapy v otcovej pracovni.

Anceross, Anceross, Anceross – a prevaľovala som si ten názov na jazyku ako tú najsladšiu jahodu.

„Počula si už o ňom?"

„Videla som ho len na mape."

Ash Zephyr si narovnal chrbát a naklonil sa ku mne. „A chcela by si o ňom niečo počuť?" Belasé oči mu žiarili ako dva diamanty.

Bol to síce človek, no nebála som sa ho tak, akoby som možno mala.

On... Zaujal ma.

Necítila som sa pri ňom v nebezpečenstve.

Ani na sekundu.

Vlastne, bolo zvláštne, ako rýchlo si získal moju dôveru – teda časť z nej. Ten zvyšok som si stále ukrývala hlboko vo svojej duši.

Bez toho, aby som ho vyzvala, zahľadel sa na neustále tmavnúce Stratené more a začal rozprávať o meste, ktoré mu toho veľa dalo, no taktiež si i veľa vzalo. Farbisto mi vykreslil uličky dláždené mačacími hlavami aj veľké štvorcové námestia plné všakovakých stánkov, v ktorých sa dá kúpiť všetko od korenín, čajov až po najvoňavejšie mydlá z ružového oleja. Spomenul mi okázalé bály, potulných spevákov aj zatuchnuté krčmy presiaknuté ostrým dymom spálených cigár a štipľavou vôňou broskyňovej whisky. A potom odrazu stisol pery a zmĺkol.

Nevedela som, či chcel pokračovať, no podľa prísne zaťatej sánky som usúdila, že to bol zrejme koniec príbehu. „Anceross vyzerá ako veľmi zaujímavé miesto," povedala som len, no Ash Zephyr ma vôbec nevnímal.

Pritiahla som sa k nemu bližšie a položila som mu ruku na plece – chvel sa. „Si v poriadku?"

Prehol sa v chrbte, z úst mu vykĺzol bolestivý výkrik. Potom padol na všetky štyri a snažil sa nadýchnuť.

Nevyliečila som ho snáď?

Utrpel oveľa vážnejšie zranenie, než akému som venovala svoju pozornosť?

Klesla som na kolená, oči som mala na úrovni tých jeho – teraz zastretých bolesťou. „Pozri sa na mňa, Ash," vyzvala som ho pokojným hlasom a opakovala som mu to dovtedy, dokým neurobil, čo som od neho žiadala. „Máš bolesti?"

Ash sa mierne narovnal, no akonáhle to urobil, naplo ho na zvracanie. Dlane mu okamžite vystrelili k ústam, a keď sa ozvalo dunivé zakašľanie, pokožku na tvári mi zafŕkalo niečo teplé. A lepkavé. A železité.

Opatrne som mu odhrnula dlane z úst a uvedomila si, že ich má zmáčané karmínovou červeňou.

Ľudská krv.

„Čierny kašeľ," vysúkal zo seba z posledných síl.

Nevedela som, čo je to za chorobu, no podľa množstva krvi, ktorá Ashovi vytekala z úst som vedela, že nemôžem viac čakať. Opatrne som ho prevrátila na chrbát a priložila som mu na hruď roztvorenú dlaň.

„Neplytvaj svojou mocou na niečo, čo sa nedá zvrátiť," pretisol pomedzi drkotajúce zuby – znovu ho chytala triaška.

Bola som však siréna z kmeňa Avadariánov, ktoré dokázali priviesť mŕtveho späť k životu. Bola som siréna so schopnosťou vyliečiť i zdanlivo nevyliečiteľné.

A tak som len zaklonila hlavu a s pohľadom na šíre nebesá som začala spievať.

Znovu.