Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA ♒︎

Po raňajkách som sa obliekla do presne tých šiat, ktoré som mala k dispozícii, nevynímajúc čipkované spodné prádlo, ktoré bolo, na moje vlastné počudovanie, veľmi pohodlné.

Hlupaňa, vynadala som si v duchu, pretože nemalo sa mi to páčiť. Nič z tohto sa mi nemalo páčiť. Marath by mal toho bastarda zniesť zo sveta a premeniť ho na slizkú žaburinu.

Vlasy som si uviazala do voľného drdola, niekoľko havraních pramienkov mi z neho padalo a šteklilo zátylok. Zahryzla som si do spodnej pery a bez ďalšieho zaváhania som sa rozbehla z izby, dolu schodiskom. Hruď mi poskakovala v rytme prerývaného dychu, v hrdle mi narastala veľká hrča. Každým schodom bola väčšia a väčšia.

Z jedálenského salóna ku mne doliehal šuchot listov staručkých kníh – možno námorníckych máp, aké som vídala v pracovni u svojho otca – a cvengot strieborného príboru o porcelánový riad.

Môj väzniteľ bol tam a v pokoji si vychutnával jedlo, možno šálku pariaceho sa bazového čaju.

Potichučky som prekĺzla chodbou až k dverám, ktoré vyzerali, že by za nimi mohol byť skutočný svet.

A moja sloboda.

Stačilo len nebadane prekĺznuť k tým prekliatym dverám, ktoré sa zdali byť odo mňa na míle vzdialené, potisnúť mosadznou kľučkou a...

Tridsať krokov. Snažila som sa do ničoho nevraziť, neurobiť žiaden hluk.

Dvadsať krokov. Lapala som dych, okolo rebier sa mi ovíjal ostnatý kruh môjho strachu.

Pätnásť krokov. Svaly na lýtkach ma začali páliť, vnútorná strana stehien mi pišťala od bolesti.

Strácala som pevnú pôdu pod nohami. Zatočila sa mi hlava, naplo ma na zvracanie, ledva som udržiavala rovnováhu.

Ešte kúsok! Ešte kúsok! Ešte kúsok! opakovala som si novú mantru stále dokola a dokola, akoby som sa bála, že by som ju mohla v zlomku sekundy zabudnúť.

Desať krokov. Nestíhala som s dychom, svet pred očami sa mi začal nepekne krútiť, vlniť sa ako jedovatá zmija pripravená zaútočiť.

Päť kokov. Neudržala som sa na kolenách a spadla na nablýskanú dlážku. Bolo až hrozivé, ako som vyzerala v jej odraze.

S vypätím posledných síl som sa natiahla za dverami, ktoré boli tak zasrato blízko a pritom tak neuveriteľne ďaleko.

Ešte kúsok! Ešte kúsok! Ešte kúsok!

„Kamže, kamže, princez..." Ozvalo sa za mnou, no mala som pocit, akoby ten hlas ani nebol skutočný. Akoby to bol len prelud.

O sekundu na to, ma už zdrapili dve mocné ruky a ťahali späť na nohy, no nedokázala som si ich vôbec ovládať, nedokázala som sa na nich udržať.

„Dočerta, princeznička, čo si to so sebou porobila?" Jeho hlas už nebol taký drsný, ale podfarbený...

Čo mu rezonovalo v tom opojnom, zamatovom barytóne?

Pri Marathovi, Nyssa, sústreď sa! Snažila som sa udržiavať v bdelom stave, no príliš sa mi to nedarilo.

„Ako často si liečila, princeznička? Ako často si používala svoj dar?" Na krku som pocítila jeho teplý dych, keď sa ku mne sklonil a vzal ma do náruče. Mocnej. Svalnatej. Jeho ruky ma mohli kedykoľvek rozpučiť ako žabu.

Keď som len nezrozumiteľne zabľabotala, zastrčil mi uvoľnené pramienky vlasov za ucho a odniesol ma do tmy. A chladu.

„Tu ti bude lepšie," povedal stroho, bez akejkoľvek pozlátky a ja som si konečne uvedomila, čo som to počula v jeho hlase.

Strach.

Taký ostrý, že by dokázal zabíjať.

Položil ma na niečo mäkké a svet pred mojimi očami sa okamžite premenil na rozbúrené temné more. Besné spenené vlny do mňa vrážali stále mocnejšie a mocnejšie, nedokázala som im viac vzdorovať.

Dovolila som im, aby ma vzali tam, odkiaľ niet návratu.

Do tých najtemnejších hlbín Marathovej ríše.