Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA TRETIA KAPITOLA ♒︎

Damona som našla na tréningovom poli. Košeľu nemal, no neviem či preto, aby ma vyprovokoval, alebo mu len zavadzala pri tých všetkých pohyboch, pri ktorých sa mu natriasali potetované svaly.

Pri pohľade naňho mi zabehlo a div som sa neudusila vlastnými slinami. „Povedal si, že máš pre mňa darček."

Neotočil sa ku mne, vedel, že stojím za ním a už nejaký čas ho sledujem. „Chcel som ťa vziať na nočnú prechádzku a ukázať ti Eryshire v celej jeho kráse. Možno ti kúpiť škoricové brandy a potom... čo ja viem, okúpať sa s tebou v mori. Teraz v lete je to naozaj pôžitok."

„Ako ťa poznám, bude v tom háčik." Poklepala som si po brade a opravila sa: „Nie, bude v tom lodný hák."

Zasmial sa tak radostne, až mu poskočil hrudník. „Nie je v tom žiaden háčik."

„Tomu neverím."

Pokrútil hlavou, dlaňami si prešiel po spotených ebenových vlasoch. „Prisahám na svoju námornícku česť." Zaťatou päsťou si párkrát pobúchal po vlhkej koži na hrudi, pod ktorou mu tĺklo srdce. To gesto... skrývalo v sebe viac, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Prekrížila som si ruky na prsiach, nohy rozkročené v bojovom postoji, akoby som sa mala práve vrhnúť do bitky. „Keby si radšej povedal, že si ma všetkými týmito pozornosťami chceš udržať..." Mykla som plecami, pery mi skrúcalo do prefíkaného úsmevu.

Pochopil moje pohnútku, zafírové oči sa mu odrazu rozžiarili ako tie najjasnejšie hviezdy na nočnej oblohe. „Ale, ale, princeznička nestojí o obyčajnú lásku, ale chcela by byť vydržiavaná korunným princom." Jazykom si oblizol spodnú peru. „Ako veľmi ťa skazil náš prehnitý svet?" Oslepil ma záblesk jeho snehobielych zubov, ktoré mi včera na pokožke zanechávali príjemne bolestivé odtlačky.

Kráčala som po veľmi tenkom ľade, no kráčala som k nemu. Pomaly. Elegantne. Našľapovala som ako mačka. Čo krok, to pohľad vpred – na cieľ pred sebou.

Na neho.

„Skazil ma natoľko, že pomaly zabúdam na to, kým som kedysi bola."

„A kým si kedysi bola?"

„Sirénou," vydýchla som medzi nás tak zmyselne, že Damon začal zatínať dlane do pästí.

Preglgol. „A už vieš, čím chceš byť, až zabudneš na svoju minulosť?"

Urobila som ešte jeden krok dopredu. Priestor medzi nami sa zmenšil, na tvári som cítila jeho horúci dych. „Ešte neviem, čím chcem byť, no viem, s kým chcem byť."

Zreničky sa mu rozšírili, srdce medzi kľúčnymi kosťami mu bubnovalo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. „A smiem sa opýtať, s kým chceš byť, princeznička?"

Natiahla som sa k jeho pootvoreným ústam a pošepla mu do nich: „S námorníkom, ktorý sa nebojí morských búrok."

Majetnícky ma schmatol do náruče, pritisol si ma bližšie k vlhkému telu a ukradol mi niečo, čo mi nikdy nepatrilo.

Moje srdce.