Spev sirény

♒︎ TRETIA KAPITOLA ♒︎

Hneď potom, ako Ash odkväcol od vyčerpania, mnou prebehla triaška. A potom mrazivá vlna niečoho bolestivého, čo mi skrútilo všetky vnútornosti a rozgniavilo kosti na prach. Vedela som, že sú to len vedľajšie účinky po intenzívnom liečení, kedy je naša moc vyčerpaná natoľko, že si to odnáša naše telo. Nezažila som takýchto liečení veľa, vlastne takmer žiadne – ak nepočítam jednu zo sirén, ktorá sa narodila mŕtva. Ibaže to bolo mláďa, na jej oživenie som neminula príliš veľa svojej sily.

No čierny kašeľ, ktorý drvil Ashove telo už niekoľko rokov...

A možno to bolo tým, že to bol človek. Že naša moc sa správala inak pri liečení ľudí, inak pri uzdravovaní nášho druhu.

Zvyšky posledných síl som využila na to, aby som Asha odtiahla do dutiny v jaskyni. Potom som sa vrhla do temných hlbín Strateného mora, ktoré mi hučalo v ušiach ako ozvena.

Akonáhle som sa vydriapala na breh a pretackala som sa brezovým hájom, uistila som sa, že ma nikto nesleduje ani nevidí. Ak by ma niekto zbadal...

Dočerta, nechcela som na to ani pomyslieť.

Pri vstupnej bráne hliadkovalo niekoľko strážnikov, po nádvorí sa ešte vlieklo ušomrané služobníctvo. Prešmykla som sa úzkou kamennou chodbou, ktorá ma vypľula v stajni, kde sa ako na potvoru obšmietalo niekoľko paholkov.

Ukryla som sa za stoh slamy a chcela som počkať, kým sa znovu pohrúžia do práce, no naplo ma a celý obsah žalúdka skončil na podlahe podo mnou.

„Je tam niekto?" ozval sa jeden z paholkov. Kučeravé čierne vlasy mu padali do orieškovohnedej tváre, na ktorej sa vynímali iskrivé jantárové oči.

Nemalo význam sa naďalej skrývať. Opatrne som sa postavila a vykukla spoza mohutného stohu slamy. „Len ja," odvetila som najpokojnejším hlasom, aký som v sebe dokázala nájsť. Triasla som sa ako osika, v nepokojných prstoch som žmolila lem vykúkajúcej tuniky, ktorú som si zabudla očistiť od krvi.

Dočerta!

Akonáhle si paholok uvedomil, kto som, oprel vidly o drevený stĺp a podišiel ku mne bližšie. „Ste v poriadku, princezná Nyssa?" V momente ako som započula svoje meno, som si uvedomila, že som sa Ashovi ešte nepredstavila.

„Som v poriadku. Len som si chcela ísť zajazdiť a odrazu mi prišlo... nevoľno." Ukázala som na spenenú žlto-oranžovú mláčku vedľa svojich nôh a zahanbene sklopila zrak. Nezostávalo mi však veľa času. Ak som sa nechcela zvaliť k paholkovým čižmám v bezvedomí, musela som so všetkou eleganciou vykľučkovať zo stajní bez toho, aby som vzbudila podozrenie.

„Odvediem vás do vašich komnát, princezná?" ponúkol sa mi, no ja som len pokrútila hlavou.

„Nie, ďakujem. No ste veľmi milý." Rozbehla som sa úzkym priechodom medzi jednotlivými boxmi, keď ma zastavila paholkova ruka na mojom zápästí.

„Mal by som zavolať niekoho zo služobníctva?"

Nie!" vykríkla som, snažiac sa upokojiť splašený dych. „Nie, je to v poriadku. Nikoho ku mne nemusíte volať. Zvládnem to. Je to len z vyčerpania."

Paholok si ma premeral skúmavými očami a pustil mi zápästie. „V poriadku, princezná. Ako si želáte." Odstúpil mi z cesty a nechal ma odísť.

Ubzikla som len o chlp!

Do svojich komnát som dorazila celá upachtená a spotená, ledva som sa udržala na nohách. Len čo som za sebou zavrela masívne mahagónové dvere, prehlo ma v páse a kyslastý obsah žalúdka mi razom vybehol hore krkom.

Vtrhla som do mramorovej kúpeľne a všetku tú spenenú žlč som s odporom vypľula do vane.

Bolo mi príšerne, triasol sa mi snáď každý sval na tele, kosti ma príšerne boleli, ani by sa mi išli rozpadnúť.

Znovu som sa prehla cez chladný okraj vane.

A znovu som ju pokropila žltkastými vývratkami.

Znovu.

Znovu.

A znovu.

V hrudi mi búšil strach, v hlave sa mi ozývala prázdnota, v ušiach mi hučalo neskrotné more a v žilách mi vrela morská pena.

Precenila som snáď svoje možnosti?

Urobila som niečo, čo som nemala?

Keď sa mi žalúdok ako tak upokojil, vyplazila som sa z kúpeľne a s vypätím všetkých síl, ktoré mi ešte ostali, som sa vyteperila do postele s tyrkysovým baldachýnom, z ktorého viseli volániky všakovakých mušlí a lastúr.

Akonáhle som si položila hlavu na mäkký saténový vankúš, pohltili ma nekonečné hlbiny Strateného mora.

No bol tam aj on.

Ash Zephyr – hľadel na mňa tými prenikavými akvamarínovými očami, v ktorých sa mihotal záblesk niečoho, čo som doteraz nepoznala.

No chcela som. Tak veľmi som to chcela spoznať.

Tak veľmi som chcela spoznať jeho.

Povedali mi, že ľuďom nemožno veriť. Pretože nás sklamú. Pretože nám ublížia. Pretože nás jedného dňa zabijú.

No Ash Zephyr bol iný.

Chcela som veriť tomu, že bol iný.