Spev sirény

♒︎ PÄŤDESIATA SIEDMA KAPITOLA ♒︎

DAMON

Telom mi lomcovali mučivé kŕče, dušu driapali pazúre. Nebolo tu nič len...

Ničota.

Žiarivá a ligotá ničota.

Musel som sa cez ňu predrať.

Kráčal som tým hustým mliečnym oparom, ktorý sa mi lepil na pokožku. Nevidel som skoro vôbec nič, rukami som tápal v zamatovo hebkej prázdnote pred sebou. Pomaly som našľapoval, dbajúc na každý svoj krok.

Stále dopredu. Dopredu. A dopredu.

Za hlasom, ktorý mi rozozvučal všetky kosti.

Za hlasom, ktorý mi klokotal v žilách.

Za hlasom, ktorý volal moje meno.

Poznal som ho.

V hĺbke svojho srdca som ten tajomný, vábivý hlas poznal.

Pretože...

Dočerta, nemohol som si spomenúť na jeden jediný dôvod, prečo som ten hlas poznal.

Ani na jeden prekliaty dôvod!

Zúril som ako besný pes. Ako divá zver, ktorú niekto šikovne zahnal do pasce.

Musel som ten hlas nájsť, dobehnúť k nemu, dostihnúť ho.

Musel. Musel. Musel.

A potom stíchol a do uší mi vrazil rev tisícich morí. Mal som pocit, že mi ten lomoz roztrhal ušné bubienky, preťal šľachy, oddelil svaly od kostí.

Zastal som, ruky mi padli pozdĺž tela.

Cez nepriehľadnú hmlu sa na mňa pozerali dve hlboké studnice. Pár tých najkrajších očí, aké som kedy videl. Stál som tam ako ovalený mechom, neschopný činov, neschopný slov. Akoby sa celý môj svet zredukoval len na tie oči.

Také krásne, no pritom také surové.

Oči samotnej búrky.

Snúbili sa v nich všetky farby od akvamarínovej až po smaragdovú. Okolo ónyxových zreničiek sa tiahol nesúrodý zlatistý prstenec, ktorý pretínali riavy striebristých žiliek.

Zakaždým, keď tie oči zahalili viečka, ich farba sa zmenila – z akvamarínovej na tmavomodrú, zo smaragdovej na bledučkú berylovú. Zlatistý prstenec bol raz ostrejší, inokedy mal zaoblené výbežky. A striebristé blesky, ktoré ho pretínali zakaždým menili smer.

Oči búrky.

Jej oči.

Náhle som precitol, pretože teplo jej tela sa odo mňa vzdialilo a mňa opäť pohltil neúprosný chlad.

Bol som mŕtvy?

Alebo...

Zamrkal som viečkami, dlaň mi okamžite vystrelila ku krku, z ktorého mi ešte pred chvíľou vyčnieval šíp. A druhou som si prebehol po hrudníku a bruchu.

Nie. Nie. Nie.

Nebol som mŕtvy.

Očami som zablúdil k plaziacej sa siréne, ktorá sa načahovala k moru. K rozbúrenému moru, ktoré bičovalo túto loď. Moju loď.

Nyssa.

Snažil som sa zakričať jej meno, no z úst sa mi nevydral ani hlások. Nič. Len mĺkve ticho, ktoré sa trieštilo o ostré hrany búrky, ktorá sa nás snažila prehltnúť.