Spev sirény

♒︎ JEDENÁSTA KAPITOLA ♒︎

O Jaskyni konca som vedela len jedno – panovala v nej nekonečná tma. Temnota bezhviezdnych nocí, ktorá občas pohltila Plytčiny, bola nič v porovnaní s touto bezbrehou ničotou, ktorá sa nám obtierala o pokožku. Museli sme postupovať opatrne a veľmi, veľmi pomaly. Každý krok totiž mohol znamenať náš koniec. Aj keď Ash vo svojich rukách zvieral zažatý lampáš, ten čierno-čierny chaos ním nijako nedokázal presvetliť.

Plytké jazierka sa striedali s hlbokými krátermi, v ktorých bola voda taká mrazivá, až mi išlo rozdrviť kosti. Keď sme konečne vyšli na kamenistý breh, na chvíľu sme si odpočinuli, aby sme sa o chvíľu znovu mohli vrhnúť do nekončiaceho labyrintu tmy.

„Nebude ti chýbať domov?" prehovoril odrazu Ash, nepovoľujúc zovretie svojej dlane, v ktorej ukrýval tú moju – ako nejaký poklad.

„Plytčiny nikdy neboli mojím domovom," pretisla som cez stuhnuté pery. „Ale nepokojné hlbiny Strateného mora mi chýbať rozhodne budú."

„Naozaj to tam bolo až také zlé?" spýtal sa ma celkom pokojným tónom.

Pozrela som sa jeho smerom. „Tebe by chýbala klietka, v ktorej ťa nasilu držali?"

„Nie," priznal s pokorou v hlase. „A čo tvoja rodina, Nyssa?"

„Moja rodina?" odfrkla som. „Žiadnu nemám.

„Vieš, že ti neverím, však?"

„Tak by si mal. Som siréna, zrodila som sa z morskej peny." Čo bola pravda. Síce len sčasti, no bola.

„Takže vy sirény..." Náhle zmĺkol a ja som tušila, aké myšlienky mu začali víriť hlavou.

„Nie, nerodíme sa z telesného pôžitku. Aj keď počula som, že vy ľudia áno."

Ash sa rozosmial. Ten klokotavý zvuk, čo mu vychádzal z hrdla... Nikdy som nič podobné nepočula. Vlastne ani necítila.

„Čo je?" oborila som sa naňho, rukami šmátrajúc vo vode.

„Ešte som nestretol nikoho, kto by milovanie nazýval telesným pôžitkom," zachechtal sa.

„Vás ľudí musí hra so slovíčkami náramne baviť," šprihla som mu do tváre spolu s kvapôčkami ľadovej vody a podľa zlovestného zasyčania som vedela, že som neminula.

„Ako teda prichádzajú sirény na svet?" Jeho hlboký barytón otriasol jaskyňou, akoby bola z pergamenu, nie z tvrdého ónyxového kameňa.

Na malý moment som zastala a otočila k nemu šiju. „To, že sa rodíme z morskej peny je pravda. Sirény, ktoré tvoria pár prídu presne o polnoci k morskému brehu a vo vrúcnej modlitbe prosia bohyňu morí a plodných zajtrajškov Gwynris o potomka. A Gwynris im buď vyhovie alebo nie."

„A ak im bohyňa Gwynris vyhovie?"

„Morská hladina sa sčerí, a keď spenené vlny trikrát obmyjú breh, mláďa sirény je na svete."

Ash tľoskol jazykom. „Vy sirény ste v skutku podivuhodné bytosti."

Prikývla som. „Naše legendy hovoria, že prvé sirény stvorili bezsenné moria a divoko šľahajúce vetrisko ich potom rozfúkalo do všetkých kútov sveta."

„Ty však nie si ako..." Ash zmĺkol, akoby sa bál, že by ma svojimi slovami mohol uraziť.

„Väčšina sirén?" dokončila som zaňho myšlienku.

„Sirény, s ktorými som mal tú česť boli... iné."

„Chcel si povedať: Žiarlivé a spurné mrchy."

Tma vôkol nás sa odrazu rozozvučala jeho hrdelným smiechom – ani by sa išiel zadáviť. „Lepšie by som to nepovedal," vyprskol v návale ďalšieho smiechu.

„Jediné, po čom tie márnotratnice prahnú, je ľudská krv."

„Ty neprahneš po mojej krvi?"

Jeho otázka ma zastihla celkom nepripravenú. „Vlastne..."

„Ak rýchlo niečo nepovieš, začnem sa báť o svoj život," prehovoril nezbedným tónom.

„Jediné, po čom som kedy prahla, bolo spoznať vás."

„Prečo vy Avadariáni nie ste ako ostatné sirény?"

Mykla som plecami. „Legendy hovoria, že bohyňa Aries, ktorá panuje vode, svetlu a životu, niektorým sirénam vdýchla do pľúc svoju moc – moc uzdravovania. A tak vznikli Avadariáni. Nespievali sme, aby sme lákali ľudí do svojich pascí, ale aby sme liečili. Uzdravovali. Prebúdzali naspäť k životu."

„V mojom svete je veľa takých, ktorí by tvoju moc vyvážili zlatom."

Razantne som pokrútila hlavou, akoby Ash vyslovil niečo poburujúce. „Netúžim po zlate, v Plytčinách je ho viac než dosť," vyriekla som skoro až zroneným hlasom.

Ash sa spätil a jemným trhnutím ruky – tak aby mi neublížil – ma prinútil zastaviť. „A po čom túžiš, Nyssa?"

Spôsob, akým vyslovil moje meno mi trhal vnútornosti na márne kúsky. Prisahala by som, že aj keď som nemala žiadne srdce, cítila som, ako sa mi hruďou rozlieha hromový tlkot. Bum. Bum. Bum.

„Po čom túžiš, Nyssa?" zopakoval svoju otázka, úpenlivo čakajúc na moju odpoveď.

Než som mu stačila odpovedať, pred nami som zahliadla uzulinký pásik svetla. Mihotal sa v sýtej hmle a vábil ma k sebe ako mesačný svit nočného motýľa.

„Svetlo," zaskučala som a bez rozmyslu som sa vrhla do temných hlbín pred nami.