Spev sirény

♒︎ SIEDMA KAPITOLA ♒︎

Keď slnko dosiahlo najvyšší bod na oblohe, dvere do mojich komnát sa znovu otvorili.

„Je čas, princezná," povedal jeden zo strážcov a nastavil predo mňa ruku. Nepoznala som jeho meno, pretože podľa mojich rodičov to nebolo správne – bol predsa mojím poddaným. „Všetci sú už na nádvorí a čakajú..." Rozhodný barytón sa mu zachvel, akoby mu tie slová spôsobovali bolesť.

„Rozumiem," odvetila som mu, keď som mu opatrne vložila ruku do tej jeho. Triasla sa mu, tak som mu ju stisla o niečo silnejšie. „Smiem sa spýtať, ako sa voláš?"

Moja otázka ho zaskočila, no bez zbytočného otáľania vyriekol: „Zeydan."

„Teší ma, Zeydan. Ja som Nyssa," zašeptala som mu blízko ucha.

Medovo-zlatá pokožka na tvári sa mu zvlnila v hrejivom úsmeve. „Teší ma, Nyssa," pokračoval v mojej hre, no akonáhle sme prekročili prah mojich komnát, hranatá tvár mu zvážnela, modro-zelené oči potemneli. „Mrzí ma to."

„Ľahkovážne činy musia byť potrestané."

„Vždy," pretisol pomedzi zovreté pery, akoby chcel vyvrátiť ich pravdivosť.

Vykročili sme po mĺkvej chodbe, sprievod niekoľkých strážcov za nami mlčal, prezrádzal ich len šum uniforiem a klopot podrážok o mramorovú dlážku.

Než sme stihli vkročiť na točité schodisko, Zeydan sa ku mne mierne naklonil. „Akonáhle budete pri mori, ponorte sa doň." Všimol si moje zvraštené obočie a rýchlo dodal: „Slaná voda aspoň čiastočne utlmí bolesť spôsobenú jedom z ropušnice." Žmurkol po mne, no stačila som si všimnúť, že oči mu zastrel smútok – akoby hovoril z vlastnej skúsenosti.

Z úcty k nemu a jeho druhom som sa však na nič nevypytovala.

Keď sme vyšli na nádvorie, uprostred na mňa už čakala vysoká hora svalov s dlhočizným bičom v ruke, na ktorého konci sa leskol ostrý oceľový hrot. Za ním sa ako nedobytný múr týčili moji rodičia obkľúčení radcami, pisármi a generálmi.

Prítomní len nemo sledovali, ako sa každým krokom približujem k svojmu rozsudku.

Krok po kroku.

Stále vpred.

Bližšie k poníženiu.

Zeydan so mnou predstúpil do stredu nádvoria, uklonil sa svojmu kráľovi a kráľovnej a potom ustúpil niekoľko krokov dozadu, aby sa pripojil k svojej družine.

„Nyssa, korunná princezná Plytčín," prehovoril kráľ hromovým hlasom, „predstúp bližšie, zobleč si tuniku a otoč sa vykonávateľovi rozsudku chrbtom."

Urobila som všetko tak, ako mi otec nakázal.

Nádvorie stíchlo, všetky krky sa upierali na mňa a hlavohruď s bičom v ruke.

Zhlboka som sa nadýchla, myšlienky mi zaleteli k svetlovlasému mladíkovi s akvamarínovými očami.

Ash Zephyr – ako sa asi zatvári, keď sa dozvie, že sa so mnou bude musieť deliť o jednu a tú istú jaskyňu?

Bič zapráskal, vzduch nad mojou hlavou zasvišťal a moje telo sa prehlo pod náporom trýznivej bolesti, ktorá nemala konca.

A potom znovu.

A znovu.

A znovu.

Bič divoko práskal a oceľový hrot namočený do jedu z ropušnice sa mi zarýval do kože, aby ju o necelú sekundu nato oddelil od mäsa.

Po rozhorúčenom čele mi stekali kropaje studeného potu, z úst mi tiekli spenené sliny. Dlane som zatínala do pästí, div som nimi nerozdrvila kamennú dlažbu, ktorú sfarbovali azúrové mláčky miazgy, ktorá mi prúdila v žilách. Ktorá sirénam prúdila v žilách.

Bič znovu zaplieskal a ja som divoko vykríkla.

Koľká to bola rana? Desiata? Jedenásta? Alebo snáď dvanásta?

Cez potláčané slzy som zbadala Zeydanovu tvár, na ktorú si nasadil nedobytnú masku z kameňa. No jeho oči...

Každým plesnutím biča mu v nich niečo vyhaslo.

Keby vedel, že som to urobila kvôli ľudskému mužovi, sám by vykonávateľovi vytrhol bič z rúk a prevzal by opraty môjho mučenia.

Keď som utŕžila dvadsiatu prvú ranu, neudržala som sa viac na nohách a padla na kolená.

Dvadsiata druhá rana.

Ručala som, vrieskala a búšila do nedobytného kameňa podo mnou, len aby som upriamila svoju myseľ niekam inam. Preč od bolesti, ktorá mi drvila kosti na zlatistý morský piesok. Preč od prázdnoty, ktorá mi zvierala hrdlo. Preč, od všetkých, ktorí tak úpenlivo hľadeli na moje poníženie.

Aj keď viem, že keby to bolo na nich, nikdy by sem neprišli. Nikdy by sa neprišli pozerať na niečie bičovanie.

Ibaže nariadeniam kráľa sa nemôže klásť odpor.

Pretože odpor bude potrestaný.

Vždy.

Tridsiata tretia rana.

Ash Zephyr stál na brehu Jaskyne konca a naťahoval ku mne ruku.

Nie. Nebol to Ash, bol to Zeydan.

Tridsiata šiesta rana.

Pred očami sa mi trblietala striebristá hladina Strateného mora, do očí mi svietili žiarivé slnečné lúče a láskali pokožku na tvári. Po celom tele sa mi rozliala vlna príjemného tepla.

Štyridsiata rana.

Na kamenné dlažobné kocky dopadli spenené žlto-oranžové vývratky.

Ešte desať rán, Nyssa, počula som nad sebou, no nevedela som, komu ten hlas patril. Alebo sa vznášal len v mojej otupenej mysli?

Blúznila som. Skutočnosť sa mi zlievala s predstavami do jednoliatej masy niečoho divokého a surového.

More, napadlo mi ako prvé.

Aj more je divoké a surové.

A nepoddajné.

A neskrotné.

Štyridsiata tretia rana.

Práskanie bičom pomaličky utíchalo, zdalo sa byť takým vzdialeným ako zavýjanie vetra v Koralových bariérach – možno to bolo tým, že som bola už niekde inde a nezvíjala som sa v ukrutných bolestiach na nádvorí môjho dvora.

Ibaže, keď sa mi oceľový hrot biča znovu zaryl do kože, vedela som, že som sa zmýlila.

Stále som bola na nádvorí.

Sťažka som dýchala, v ústach som mala odrazu sucho, v krku mi navrela hrča, ktorú nie nie prehltnúť. Prestala som počítať údery biča, pretože som ich už nepočula. A necítila som už ani bolesť.

Necítila som už totižto vôbec nič.

Pretože ma pohltila temnota nekonečných morí.