Spev sirény

♒︎ TRINÁSTA KAPITOLA ♒︎

Plávala som najrýchlejšie ako som vedela. Asha som držala pevne za ruku, keď som na ňom badala prvé známky únavy, omotala som si mu ruky okolo hrude a prikázala som mu, aby si mi oprel hlavu o rameno a skúsil si zdriemnuť.

Na moje počudovanie Ash zaspal. A spal po celý čas, čo nad našimi hlavami panovala noc. Plávala som s ním pomaly, jemne, neustále mu držiac hlavu nad hladinou. Aby v spánku neumrzol, zahrievala som ho svojou mocou.

Neviem, ako ďaleko sme boli od Jaskyne konca, no svaly na rukách mi už začínali pišťať bolesťou, o stehnách a lýtkach nehovoriac. Rany na chrbte som necítila vôbec, no nevedela som rozlíšiť, či preto, že sú zahojené alebo preto, že ma pomaly ale isto dobiehala únava.

Keď som sa o pár sekúnd prichytila, ako som čelom rozrazila studenú morskú hladinu, pochopila som, že je to únava.

Aby som sa prebrala z driemot, rýchlo som zaklipkala viečkami a v náručí som si popravila spiaceho Asha. Kým som začala znovu plávať, do chrbta sa mi oprelo niečo slizké, studené a tvrdé.

Dopekla!

Možno ma len boh oceánskych búrok a morských príšer Marath chcel potrestať za neposlušnosť, za to, že som sa vzoprela nariadeniam svojho kmeňa a ušla s ľudským mužom.

Prestala som mykať nohami, upokojila som si besný dych a opatrne potočila krk. Keď som za sebou zbadala mohutný trup lode...

V tom momente som stuhla. Nevedela som posúdiť, čo by bolo horšie – naraziť na svorku hladných morských démonov alebo čeliť ľuďom na tejto lodi?

Chcela som sa nebadane vytratiť do bezpečnej vzdialenosti a počkať, kým loď neodpláva za obzor, no Ash mi silno zovrel zápästie.

Kedy sa vôbec stihol prebrať?

„Sú to rybári," zašeptal mi blízko krku, na ktorom sa mi z jeho horúceho dychu zježila koža. „Poď, pomôžu nám dostať sa do najbližšieho prístavu." Zaťal obe dlane do pästí a začal nimi búšiť do mokrého dreva pokrytého nánosom drobučkých mušlí a lastúrnikov.

Keď sa nám z lode nikto neozval, Ash to skúsil znovu. „Haló? Je tam niekto?"

Nič. Len klzké ticho a večne ševeliaci slaný vánok.

„Stroskotali sme pár míľ odtiaľto a potrebovali by sme sa dostať do najbližšieho prístavu," začal rapotať, búšiac do dreveného trupu lode, ktorá akoby pod jeho dotykom lenivo zastonala. „Haló? Počujete ma?"

Tentokrát nenasledovalo ticho.

Z paluby sa ozvali akési ospalé hlasy. Ospalé a podráždené.

„Haló? Počujete ma?" Ash sa tak ľahko nevzdával.

„Veď už ideme," zahromžil niekto príkrym, chrapľavým hlasom.

Ani nie o pár sekúnd nato, sa pred nami rozvinul drevený rebrík, ktorého konce čľupli do vody.

„Vylezte hore," prikázal nám starší muž s hustou medenou bradou, vykúkajúc cez zábradlie lode. V mohutnej dlani sa mu knísal lampáš, v ktorom blikotal sýto oranžový oheň. „No tak, lezte, kým vás niečo nezožerie. Nechcem vás mať na svedomí," popohnal nás s výstrahou v hlase.

Ash sa ku mne bleskurýchle otočil s otázkou v očiach. Potom bradou pokynul k hompáľajúcemu sa rebríku a sotva počuteľným hlasom sa ma spýtal: „Vieš, ako sa po ňom..."

„Lezie?" dokončila som zaňho.

Nervózne sa poškriabal na sánke. „Myslel som, že u vás..."

„Rebríky sú jedna z mála vecí, ktoré v Plytčinách poznáme."

„Dokedy si tam budete hrkútať?" oboril sa na nás nedočkavý záchranca – možno kapitán tejto lode. „Rád by som si išiel ešte pospať."

Ash mu ospravedlňujúco kývol hlavou a pustil ma pred seba, aby som sa vyšplhala po rebríku ako prvá. Počkal, kým nepreleziem drevené zábradlie a potom sa pustil hore rebríkom aj on.

„Kde ste sa tu vôbec vzali?" vyzvedal odo mňa zarastený námorník, kým sa Ash šplhal za nami.

Kým som stačila otvoriť ústa a povedať niečo zmysluplné, čomu by uveril, Ash dopadol s tlmeným zadunením na palubu.

Námorník zvraštil husté obočie a oboch si nás premeral skúmavým pohľadom. Zdalo by sa, že jeho ľadovomodrým očiam neunikne takmer nič. „Takže, kde ste sa tu teda vzali?"

Ash prestúpil z nohy na nohu, dlaňou si zotrel z tváre kvapôčky vody a očami ma varoval, aby som ustúpila krok dozadu. Krok k nemu.

Keď námorník zapichol svoje zvedavé prísne oči do mňa, Ash ani na sekundu nezaváhal a spustil: „Ako som už povedal, stroskotali sme niekoľko míľ odtiaľto. A..." poškrabal sa na temene hlavy. „Neviem, kde sme, ani či naša posádka prežila, no bol by som vám vďačný, keby ste nám pomohli sa dostať do najbližšieho prístavu."

Námorník zúžil oči do uzulinkých štrbiniek – akoby premýšľal, či má mladíkovým slovám veriť. „Na to, že ste stroskotali, vyzeráte až moc... v poriadku."

Ash nonšalantne mykol plecami. „Mali sme šťastie. To je celé."

„A na akej lodi ste sa to plavili, ak smiem vedieť?" Námorník bol ako pes, čo sa zahryzol do kosti – nie a nie ju pustiť.

„Bola to rybárska loď. Z Ancerossu," priznal Ash so zármutkom v hlase. „Museli sme naraziť na nejaký útes."

Námorník prikývol. „Najbližší prístav je odtiaľto vzdialený tri dni plavby."

„Jyross?"

Námorník prikývol.

„Ak nás tam dostaneš, slušne ti zaplatím," pokračoval Ash s nádejou.

Námorníka Ashove slová zaujali. „Slušne mi zaplatíš?" V prísnych očiach sa mu zablyslo.

Ash prikývol. „Keď sa naše nohy dotknú jyrosského prístaviska, prisahám, že dostaneš slušne zaplatené."

„Mešec zlatých," vyhŕklo z námorníkových úst. „Mešec zlatých a moja loď a posádka vám budú počas celej plavby k dispozícii."

„Platí," pretisol Ash pomedzi zuby, napriahnuc ku mne ruku.

„A záruka?"

Ash zostal ako obarený, pootvoril pery, akoby chcel niečo povedať, no vzápätí ich hneď aj zavrel. Námorníkove slová mu zaťali do živého.

„Hádam si si nemyslel, že ma opiješ svojimi sľubmi a potom aj so svojou holubičkou zdúchneš. Moje služby niečo stoja." Námorník sa hrdelne zasmial. „Čo mi teda ponúkneš ako záruku svojho sľubu?"

Ash mlčal – zvažoval všetky možnosti, no vedela som, že nič nemá. Nič, čo by stálo za reč. Nič, čo by námorníka zaujalo.

„Alebo vás môžem prehodiť cez palubu ako potravu pre ryby." Námorníkove pery sa zvlnili do krutého úškľabku. „Stačí si len vybrať."

Nechcela som, aby sa moja sloboda skončila rýchlejšie, než stihla vôbec započať. Áno, pôvodne som mala v pláne doplávať k nejakej pevnine, no aj napriek tomu, že som bola siréna...

Ash mal pravdu – bolo to šialenstvo. Bolo šialenstvo myslieť si, že by som to mohla zvládnuť. Sama. Bez pomoci. Bez jedla a pitnej vody.

Ash Zephyr nemal pri sebe nič cenné, ani zaujímavé.

Až na to, že mal mňa – sirénu, čo sa ponášala na ženu. A ja som slýchala, že ľudský námorníci by dali čokoľvek, aby mohli pobudnúť aspoň chvíľku so ženou. S hocakou. Čo na tom, že som nemala žiadne srdce ani krv v žilách.

Chcel predsa záruku.

Musela som mu predsa nejakú dať.

Hrdo, ba priam vznešene som sa obrátila k námorníkovi a s úsmevom na perách som k nemu natiahla svoju dlaň. „Zárukou jeho slov budem ja." Nemala som ani poňatia, čo robím, no keď bradatému mužovi zaiskrili oči, vedela som, že tie chýry o námorníkoch posadnutých ženami boli skutočne pravdivé.