Spev sirény

♒︎ DVADSIATA KAPITOLA ♒︎

Keď sme sa ocitli pred honosným sídlom, ktoré by mohlo pokojne konkurovať s pevnosťou, v ktorej som strávila celý svoj život, Ashovi divoko poskočila hruď a ohryzok mu skákal hore a dole ani divý.

„Toto je sídlo tvojho otca?"

Ash zaškrípal zubami. „V celej jeho nádhere," odfrkol, akoby ho tie slová urážali.

„Vojdeme do vnútra?" Bola som nedočkavá, pretože tento svet bol pestrofarebný a rôznorodý a krásne surový. Život v Plytčinách akoby bol zaliaty rovnakou havraňou šeďou, akou mi Iris nafarbila vlasy. A všetci títo ľudia... Nemohli byť predsa až takí príšerní, ako sa o nich hovorilo. Každým ďalším nádychom som verila, že všetky tie legendy, ktoré nám ako malým sirénam vtĺkali do hláv, boli len klamstvá, aby nás udržali v Plytčinách. Aby strachom vyhnali všetky myšlienky na svet za Jaskyňou konca. Aby odohnali každučkú jednu túžbu po poznaní nepoznaného.

Ash na mňa pozrel, jeho oči boli teraz iné – tvrdé a neprítomné. Akoby to ani nebol on. Áno, poznala som ho len pár dní, no...

Vedľa mňa už nestál ten večne usmiaty mladík s iskrou v očiach, ktorého som celkom náhodou našla zraneného ležať na kamenistom brehu.

Teraz vedľa mňa stál niekto celkom cudzí.

Akoby to ani nebol Ash Zephyr, do ktorého som sa stihla zamilovať.

Pri všetkých morských bohoch!

Ash sa narovnal, a keď si sťažka povzdychol, vykročili sme k masívnej čiernej bráne, ktorú strážili štyria po zuby ozbrojení bojovníci. „Nič nehovor, na nič sa nepýtaj, len stoj pri mne," prikázal mi ostrým tónom.

Ako sme sa blížili k bráne, bojovníci zbystrili pozornosť, každý jeden v dlani zovrel rukoväť svojho meča.

„Ash Zephyr," oslovil ho jeden z bojovníkov – vysoký, s ohnivočervenými vlasmi a zlatistými pehami na pokožke. „Ak ťa tu zbadá tvoj otec, nechá ťa..."

„Kde je?" vyštekol po ryšavom bojovníkovi s gaštanovými očami. Hruď mal vypnutú, nohy mierne rozkročené. Sálala z neho chladnokrvná elegancia samotného boha smrti.

Všetci štyria bojovníci pristúpili bližšie. Zmätenými pohľadmi preskakovali z Asha na mňa a naopak.

„Tak kde je môj otec?" zreval Ash tak mocne, až mnou trhlo.

Tá surovosť, ten hnev, čo z neho prýštil...

Prisahala by som, že v tej sekunde som započula, ako mi bije srdce.

Čiernovlasý mladík prižmúril oči a premeral si ma od hlavy až po päty. Bez toho, aby sa na Asha pozrel, mu odpovedal: „Je v zasadacej sieni, no byť tebou, teraz by som ho nerušil."

Takže korunný princ Ashovi klamal, keď povedal, že jeho otec tu nie je. 

Ash nízko zavrčal. „Na tvoje slaboduché varovania nie som zvedavý," odbil ho a zdrapil ma za ruku, ťahajúc ma po úhľadných mramorových schodíkoch do majestátneho sídla, v ktorom nás čakala sloboda.

Kráčali sme vyleštenou mramorovou dlážkou, klopot našich podrážok sa odrážal od alabastrových stien a zanechával za sebou nepríjemnú ozvenu.

„Z cesty," zaručal Ash na každého bojovníka, ktorý sa nám chcel vrhnúť do cesty. „Inak za seba neručím!" Silné slová na niekoho, kto pri sebe nemal ani nôž.

Chodbou sme sa prehnali ani splašený monzún.

„Ash, tvoj stisk..."

„Povedal som ti predsa, aby si nič nehovorila!" oboril sa na mňa, na spotenom čele mu navrela hrubá pulzujúca žila.

„Bolí ma to," zjojkla som, keď mi vyvrátil ruku dozadu. „Ash prestaň s tým!"

Zdrapil ma za vlasy a pritlačil k stene. „Ešte jedno slovo a..."

„Ash, prosím," zakňučala som, keď ma pritlačil svojím mohutným telom. Vyvolala som rozruch, okolo nás sa zhrčilo niekoľko strážcov v lesklej čiernej zbroji.

„Okamžite ma zaveďte k otcovi!" vrieskal Ash z plných pľúc. Správal sa ako pomätený. Možno som ho nevyliečila úplne. Možno som niečo prehliadla. Možno môj spev nevyliečil všetky jeho problémy...

Ash ma zdrapil za rameno a tlačil ma vpred, smerom, ktorý nám udávalo niekoľko vystrašených strážcov.

Prešli sme niekoľkými chodbami, mahagónovými dverami a zdolali dve schodiská, keď sme zastavili pred ebenovými dverami s veľkou, mosadznou kľučkou a klopadlom v tvare rozďavenej žraločej papule. 

Jeden zo strážnikov opatrne predstúpil pred dvere, klopadlo v jeho rukách narazilo do dreva. Z toho zvuku mi skrútilo žalúdok.

Potom sa dvere poodchýlili a Ash sa spolu so mnou vrútil do útulnej štvorcovej miestnosti, ktorej dominoval masívny stôl – rovnaký, aký mal otec vo svojej pracovni – a hrubizný koberec sýtočervenej farby.

Za stolom sedel starší muž, svetlé vlasy mal popretkávané šedinami, oči zúžené do zlovestných štrbiniek.

Oči, ktoré boli rovnaké ako tie, do ktorých som padla.

A z ktorých už nebolo úniku.

„Aké milé prekvapenie, otec," zahúdol Ash chladnokrvným tónom, pery sa mu skrútili do krvilačného úškrnu.

„Prišiel si mi ukázať svoju novú pobehlicu, ktorú si chceš vziať za svoju ženu?" Lord Zephyr si spojil dlane tak, akoby sa išiel modliť.

Ash pokrútil hlavou a jeho tvrdý stisk konečne povolil. „Prišiel som si po svoj titul a bohatstvo, ktoré mi právom patria."

Lord Zephyr sa schuti zasmial. Načiahol sa pre sklenený pohár z hrubizného skla a z kryštálovej karafy si doň nalial zlatistý mok. „Musím uznať, že odvaha ti nechýba, synak, ale povedz mi jeden jedinký dôvod, prečo by som to robil?"

„Pretože som ti priniesol ju," precedil Ash cez zaťaté zuby a postrčil ma k stolu. „Sirénu z kmeňa Avadariánov, ktorých sa tak neúprosne snažíš nájsť už celé storočia."

Srdce, ktoré som dnes zacítila vo svojej hrudi, práve teraz zamrelo.

Navždy.