Spev sirény

♒︎ PÄŤDESIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA ♒︎

Presvišťala som popri zvonici, temer si nevšimnúc Finleyho a Andersona, ktorí zvádzali boj s hordou syčiacich beštií. Ich slizké telá sa knísali v tenučkom mesačnom svite, ktorý sa neochvejne predieral cez mračná hustého sivastého dymu. Každým zacvakaním ostrých tesákov si uzurpovali svoju moc.

Chcela som bežať za Damonom, no v tom Finley uskočil nabok a bolestivo zaskučal. Jedna zo sirén mu svojimi pazúriskami rozdriapala hruď i časť pravého pleca.

„Finley!" zvrieskol naňho Anderson, ktorý sa nestačil obracať z jednej strany na druhú. Svetlé kadere mal zlepené od potu, krvi a popola, ktorý pršal z nebies.

Finley klial ako zmyslov zbavený, prehodil si svoj obojručný meč do druhej ruky a so zvesenou pravačkou, z ktorej mu kvapkali rubínové slzičky, sa pustil do krvilačných stvorení, ktoré už stihli zacítiť jeho esenciu. A pri pohľade na jeho košeľu, cez ktorú presakovala krv, sa im hrozivo zablýskali oči.

Neváhala som ani sekundu. Vrhla som sa medzi Finleyho a vysokú sirénu s dlhými čierno-zelenými vlasmi, ktoré jej padali na kostrbaté ramená, plochú šupinatú hruď a z časti zakrývali široké brázdy na jej svalnatom bruchu.

Siréna nenávistne zavrčala, no keď si uvedomila, kto pred ňou stojí s dýkou v oboch rukách, nenásytne zaplieskala rozoklaným jazyčiskom a prešmykla sa k svojim druhom, akoby sa mi osamote bála čeliť.

„Zradkyňa!" zasyčali na mňa zborovo, akoby to trénovali celý svoj život.

„Konečne vás spoznávam osobne," vyprskla som a jedným ladným pohybom zápästia som vymrštila obe dýky do pohyblivej bariéry predo mnou.

A obe dýky zasiahli svoj cieľ.

Dve zo sirén sa zvalili na zem, kde ich pomaly zalievala mláka hustej tmavomodrej krvi. Síce sa zmietali v bolestivom kŕči, nezomierali.

Dýky, ktorými som ich zasiahla neboli ukované z berylu.

Mohla som ich len nepekne zraniť, no nie zabiť.

Keďže som upútala pozornosť väčšiny sirén, Anderson si mohol aspoň na zlomok sekundy vydýchnuť, kým znovu nezačal svojím dlhým mečom sekať do slizkých, šupinatých tiel.

Sirény sa spamätali, zúrivo zavyli a pustili sa do mňa i Andersona na druhej strane. Finley stál opodiaľ mňa, no už sa ledva držal na nohách. Ak ho nezačnem okamžite liečiť...

Zaťala som čeľusť, až mi nepríjemne zaprašťali kosti, päty som tlačila do zeme, nohy som držala mierne rozkročené – presne tak, ako mi to Damon vtĺkal do hlavy – a očami som zabiehala do okolia. Okolia, ktoré hltali zničujúce ohnivé chápadlá.

A keď som tesne pri Finleyho nohách zbadala hrubizný lodný povraz, kútiky sa mi skrútili do zlomyseľného úškrnu.

„Finley, vidíš ten povraz pri svojich nohách?" V hlase mi ihrala chladnokrvná vypočítavosť. „Chcem, aby sa z neho stalo horiace lano. Rozumieš mi? Zvládneš naň dostať oheň?" Vymrštila som ďalšiu dýku a zranila zavalitú ľudožravú sirénu, ktorá sa v besnom kvílení zrútila na zem s ostrou čepeľou zarazenou hlboko vo svojom červenkastom oku.

Sirény nebezpečne syčali a prskali, od čiernych tlám ich odfŕkali spenené chuchvalce slín.

„Za toto zaplatíš vlastným životom, drahá zradkyňa," zapriadla jedna zo sirén, žiabre na kostnatom krku sa jej hrozivo zachveli.

„To by ste museli mať pri sebe nejaký ten beryl," podvihla som hornú peru a vycerila zuby, „no keďže je pre vás rovnako smrteľný ako pre mňa, túto možnosť môžem s istotou vylúčiť."