Spev sirény

♒︎ PIATA KAPITOLA ♒︎

Keď som presne o hodinu vchádzala do preplnenej rokovacej siene, uprostred ktorej sa vynímal masívny dubový stôl prehýbajúci sa pod váhou množstva listín, pečatí a roztvorených námorných máp, v hrudi mi zamrel dych.

Za vrch stolom sedeli moji rodičia – obaja s prísnymi výrazmi na zamrznutých tvárach – a vedľa nich námorný kapitán Tarquin. Keď ma zbystrili jeho chladné ľadovcovo biele oči, pery sa mu skrivili do surového úsmevu.

Prítomnosť námorného kapitána Tarquina nikdy neveštila nič dobré.

Otec ma privítal zdvihnutím ruky, bradou mi pokynul, aby som predstúpila pred stôl.

„Vaše veličenstvá," zdvorilo som oslovila oboch rodičov a mierne som sa uklonila. „Čomu vďačím za pozvanie na kráľovskú radu?" Snažila som sa neznieť zatrpknuto ani ironicky, no bolo to náročné.

Otec nepohol ani brvou a matka vyzerala, že ani nedýcha.

Tarquin si veľkodušne odkašľal a potom na stôl hodil nejakú ošúchanú kapsu a zhúžvané franforce, ktoré boli predtým košeľou.

Preskočila som pohľadom od stola k Tarquinovi a znovu k mokrej kôpke. „Vážený námorný kapitán Tarquin, dúfam, že ste sem nemerali cestu len kvôli tomu, aby ste niekomu zo sirén vrátili stratené veci."

Tarquin tľoskol jazykom. „Milostivá korunná princezná Nyssa, dovoľte mi, aby som vás upozornil na úlovok, ktorý dnes ráno našli moji muži na vonkajších brehoch Jaskyne konca."

Z jeho slov ma zamrazilo.

Ash.

„Pokračujte, kapitán Tarquin," vyzvala som ho rozhodným, skalopevným hlasom.

„Podľa informácií, ktoré sa mojim zvedavom podarilo zistiť, patria tieto veci nejakému človeku." Jeho hlas pripomínal škrípanie kameňa o sklenenú tabuľu.

„Pravdepodobne sa teda Jaskyňa konca stala pre niekoho naozajstným koncom." Môj žart však nepadol na úrodnú pôdu.

O čo tu teda išlo?

„S ľútosťou vám musím oznámiť, princezná, že ten, komu patria tieto veci, stále žije." Tarquin sa obzrel po vydesených tvárach všetkých prítomných a potom zapichol tie svoje chladné oči späť do mňa, akoby ma nimi chcel prebodnúť skrz na skrz. „Keďže iste viete, aké nebezpečenstvo hrozí nášmu druhu, ak by nás niekto odhalil, rozhodli sme sa sprísniť opatrenia. Moji najlepší muži momentálne prehľadávajú Stratené more i vonkajšie brehy Jaskyne konca."

„To ste ma volali iba kvôli tomuto?" odfrkla som, prekrížiac si ruky na prsiach. Otec s matkou na mňa pozreli s čírym opovrhnutím, tak som len dodala: „Vážený námorný kapitán Tarquin." Presladený úsmev.

Tarquin sa víťazoslávne usmial. „Zavolali sme vás sem preto, milostivá korunná princezná, pretože dvaja strážnici vás včera podvečer videli na vnútorných brehoch Jaskyne konca."

„Hlúposť!" vybrechla som naňho s kráľovskou dominanciou – rodičia na mňa mohli byť v tej chvíli právom hrdí, aj keď som vedela, že nebudú. Nikdy neboli.

„A že vraj ste tam neboli sama." Tarquinovi sa lačne zablyslo v očiach. Otočil sa k mojim kamenným rodičom, pýtajúc si od nich povolenie k ďalším slovám. Keď otec pokynul rukou, námorný kapitán úlisným hlasom vyriekol: „A moji námorníci tvrdia, že počuli váš spev."

V tej chvíli som stratila pevnú pôdu pod nohami.

Pri všetkých morských bohoch, toto sa nemohlo skončiť dobre!

V žilách mi vzkypela morská pena. „Vaši námorníci ma špehujú, keď tak dôverne poznajú môj spev?" Vo vzduchu som zapichla do Tarquinovej vypnutej hrude ukazovák.

„Nyssa!" okríkol ma otec hromovým basom, pod ktorým sa zatriasli všetky steny v pevnosti.

Preglgla som hnev, zatla roztrasené dlane do pästí a len veľmi neochotne sa pozrela otcovi do prísnych smaragdových očí. „Prepáčte, vaše veličenstvo."

Potom sa môj otec otočil k Tarquinovi. „Chceš snáď moju dcéru obviniť zo zrady?"

Tarquin sa hlboko uklonil, roztvorená pravačka mu vystrelila k hrudi. „To by som si nikdy nedovolil, vaša výsosť, no sú tu isté podozrenia, ktoré na korunnú princeznú nevyhrajú príliš dobré svetlo."

Mysli! Mysli! Mysli!

Mierne som sa rozkročila, ruky som si nechala padnúť pozdĺž bokov. „Vlastne..." prerušila som nepríjemné ticho a sťažka som si povzdychla. „Námorný kapitán Tarquin má pravdu."

Ash! Ash! Ash!

Moje slová akoby zo siene vysali všetok život, ktorý tam dovtedy bol. Prítomní ku mne udivene otočili krky a s hrôzou v očiach čakali, k čomu som sa to vlastne chystala priznať.