Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA KAPITOLA ♒︎

Môj prvý prípad bola mladučká žena – sotva devätnásť, spotené gaštanové kučery jej padali do bolesťou skrútenej tváre. Bledými, modrastými žilami popretkávanými rukami si držala vypuklé bruško pod voľnou ľanovou košieľkou, ktorá jej siahala sotva po kolená. Iskrivé zlatožlté oči jej zahaľovali tiene, štíhla šija sa prehýbala pod náporom mučivých výkrikov a stonov.

Stačil mi jeden pohľad na jej ubolené telo a hneď som vedela, že pôrod nepostupoval tak, akoby mal. Pristúpila som bližšie a dotkla sa jej horúcej pokožky. Pod bruškami prstov som zacítila, že nový život, ktorý klokotal v jej tele, ju práve teraz zabíjal. Dieťa bolo pravdepodobne zamotané v pupočnej šnúre.

Pohladila som dievčinu po vlhkom, rozhorúčenom líci a ovlažila jej suché pery. „Nemusíš sa ničoho báť. Som tu, aby som ti pomohla," pošepla som jej do ucha. „Nikam neodídem. Budem tu s tebou až dokonca a prisahám, že už čoskoro budeš v rukách držať svoje bábätko."

Vyčerpaná dievčina len potriasla hlavou.

Z koženej brašny prevesenej krížom cez hruď som vytiahla kožené vrecúško plné jahodového cukru, ktorý som si predvčerom kúpila na trhu. Vytiahla som jednu ružovkastú kocku a opatrne som ju dievčine vložila do úst.

Dievča okamžite vytreštilo oči, akoby sa jej do žíl vliala nová sila.

„Skvelé," pochválila som ju, pretože nás učili, že rodiacu ženu treba chváliť. Za všetko.

„Celeste," vytisla zo seba z vypätím všetkých síl. „Volám sa Celeste Trelawneyová."

Pohladila som ju po zhrbenom chrbte. „Veľmi ma teší, Celeste. Ja som Nyssa."

„Ako dlho ešte?" precedila pomedzi zuby. „Ako dlho budem ešte trpieť? Kedy to už prestane? Och, pre bohov, tá bolesť!"

„Už len chvíľku, Celeste. Vedieš si skvele, no musíme tvojmu bábätku pomôcť. Zvládneš si ľahnúť?"

Prikývla, keď si do úst vložila ďalšiu kocku jahodového cukru. „Dočerta, odkiaľ to máš?"

„Z trhu," veselo som odvetila.

„Je to božské! Normálne pritom zabúdam na tú prekliatu bolesť!"

„To som veľmi rada, Celeste. No teraz si, prosím, ľahni, aby som mohla skontrolovať tvoje dieťa."

Celeste urobila všetko tak, ako som jej povedala, neprestávajúc si vkladať do úst sladký životobudič.

Pohotovo som jej priložila dlane na vyduté bruško, pod ktorým som cítila slabučké záchvevy. Dieťa ešte žilo, no bolo nutné, aby som okamžite zasiahla. Inak by mohlo byť neskoro... Bola som síce avadariánska siréna, dokázala som niekoho priviesť späť z chladných pazúrov smrti, no oživovať dvoch ľudí naraz... Dočerta, vedela som, že moc sirény sa rýchlo vyčerpáva už pri jednom pacientovi. Nieto ešte pri dvoch.

Cítila som rešpekt, na hrudi ma tlačila váha zodpovednosti, ktorej som sa upísala v momente, ako som si obliekla svoj plstený plášť, prehodila si koženú brašnu cez rameno a vykročila do zamatovou tmou poláskaného Agaddu, aby som naplnila svoj osud. A našla tých, ktorí potrebovali moju moc.

Ktorí potrebovali mňa.

Zhlboka som sa nadýchla, zaťala zuby a vzala do dlane rukoväť obsidiánovej dýky, ktorú mi podaroval Clay tesne predtým, ako som odišla z jeho domu.

„Čo sa deje?" vyjachtala Celeste, keď jej telom zalomcovala taká prudká bolesť, až sa mi v žilách spenila miazga.

„Musím ti dieťatko vybrať z brucha, pretože prirodzenou cestou sa von nedostane a mohlo by sa stať, že..."

Celeste pochopila trpkú príchuť mojich slov.

Prikývla. „Urob, čo musíš. Len ju zachráň." Nejakým spôsobom vedela, že to bude dievča a mala pravdu.

„Sľubujem, že nebudeš nič cítiť," zaprisahala som sa, no v krku mi po tých slovách navrela hrča. Bola to vôbec pravda? Vedela som vôbec, čo robím? Bola som pripravená na dôsledky, keby sa mi to nepodarilo?

Celeste sa pousmiala a privrela oči. Oči, ktoré odrazu naplnila nádej. Nádej, že všetko dobre dopadne.

Dala som jej nádej.

Rovnakú, akú dal mne Ash Zephyr.

V ušiach mi zahučali spenené morské vlny.

Bola som tu, pri Celeste, pretože som sa dokázala vzoprieť svojmu osudu. Bola som tu, aby som robila to, na čo som bola stvorená. Bola som tu, pretože som bola siréna.

Sklonila som hlavu a havranie kučery mi poláskali studené líca. Dýku som zvierala v roztrasených, spotených dlaniach. Akonáhle sa mi však z hrdla vydrali prvé tóny piesne môjho srdca, všetok ten strach pominul.

Nabrúsený hrot dýky sa zaboril do bledučkej, páperovej pokožky a ja som sa stratila vo víre svojej moci.