Spev sirény

♒︎ DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA ♒︎

Mesto, v ktorom žila Aymé spolu so svojím otcom bolo očarujúce. Priam dýchalo životom. Ulice rozvoniavali čerstvo upečeným chlebom a údeným kozím syrom. Odvšadiaľ sa ozýval rozjarený džavot detí, pozdravy či - ako mi Aymé stihla vysvetliť - nadávky alebo aj neslušné slová, ktoré do rozhovoru nepatria. 

"Za žiadnych okolností, Nyssa!" vystríhala ma s rukami pritisnutými k ušiam. 

Kráčali sme rezko, svižne a míňali jeden dom za druhým, keď sme konečne dorazili na trhovisko. 

Páni, bolo obrovské. A plné ľudí, ktorí debatovali s inými kupcami a prechádzali od jedného stánku k druhému. 

Všetky stánky na trhu boli z celtoviny a pulty mali vyrobené z masívneho bukového dreva, aby sa na ne zmestilo čo najviac výrobkov. 

Aymé sa pristavila pri stánku so všakovakými syrmi a než som stihla žmurknúť, už staršej žene za pultom tisla do rúk medenáky. 

"Vzala som nám k večeri niekoľko druhov," prehovorila ledabolo, akoby to ani nestálo za reč. "Tento kozí syr je s bylinkami a tento ovčí je zase posypaný orieškami," zanietene mi vysvetlila rozdiel medzi všetkými syrmi, ktoré od ženy kúpila. 

"Kúpime k tým syrom aj čerstvý chlieb?" spýtala som sa, keď mi do nosa vrazila vôňa čerstvého pečiva.  

Aymé sa najprv zarazila, no potom sa zachichotala a prikývla. "Asi áno. Z toľkého syra by nás bolelo brucho, no nie? Musíme ho predsa niečím zajedať." Schmatla ma za ruku a ťahala k stánku s rôznymi druhmi pečiva - chleby, rožky, koláče... Jednoducho všetko od výmyslu sveta. Boli tam dokonca také divne poprepletané chleby, ktoré pripomínali zapletené dievčenské vrkoče. 

"To sú vianočky, Nyssa," šepla mi Aymé, akoby mi čítala myšlienky. "A pre zmenu by bolo fajn, keby si sa netvárila tak..." Pozrela na mňa so zvrašteným obočím. "Chcem len povedať, že vyzeráš dosť divne, keď všetko obdivuješ. Musíš sa tváriť viac ako..."

"Človek?" Dokončila som za ňu sotva počuteľným hlasom. 

Prikývla. "Presne tak." 

Keď sme obehli všetky stánky a prútený košík, ktorý som s vypätím všetkých síl stískala v ruke, kypel všakovakými dobrotami, rozhodli sme sa vrátiť domov. Teda Aymé o tom rozhodla. Ako pravá vojenská generálka Kassei. 

Naše pomalé kroky sa niesli teraz už poloprázdnou uličkou. Cvengot riadu sa miešal s výbuchmi smiechu alebo tónmi rezkých námorníckych piesní, ktoré sa ozývali skoro z každej krčmy.

Zahľadela som sa na poskakujúcu Aymé a s obavami som si zahryzla do spodnej pery. "Aymé?" Hlas sa mi triasol od strachu, čo sa od nej dozviem. Ak vôbec niečo. Je to predsa len dieťa. Veľa vecí si mohla vymyslieť  alebo vidieť inak. 

Otočila ku mne ryšavú hlávku. "Áno, Nyssa?" 

Opatrne som ju vzala za ruku  a odtiahla bokom, aby nás nemohol nikto počuť. "Povedz mi, prosím, o tom mužovi, ktorého si videla v Hmlistom lese." Ťažko sa mi dýchalo, v mysli som mala len pár žiarivých akvamarínových očí, ktoré ma vábili do pasce... Nevedela som ich vytesniť, nevedela som sa ich zbaviť. 

Aymé preglgla a nesmelo prikývla. "Nepoznala som ho. Vlastne som ho tu v Aggade ešte nikdy nevidela, no bol vysoký, odetý v čiernom plášti. Vyzeral ako nejaký lord alebo také niečo." Odvrátila odo mňa smaragdové oči a zahľadela sa kamsi do diaľky, akoby premýšľala, čo mi má povedať. Alebo ako mi to má povedať. 

"Áno, Aymé?" vyzvala som ju pokojným, vľúdnym hlasom. 

Náhle zodvihla hlavu a pozrela mi do očí. "Prihovoril sa mi." 

Jej slová ma natoľko šokovali, že som div nespadla na zadok. "Prihovoril sa ti?" pomaly som zopakovala jej slová. 

Zahanbene potriasla hlavou. "Povedal, že ti mám nájsť dočasný domov. A že ak niekomu čo i len ceknem, kto si, príde a..." Nedokončila myšlienku, len si vystretým ukazovákom prešla po krku. "A tiež povedal, že mu je veľmi ľúto, ako to celé dopadlo. A že tá harpúna nebola skutočná - stihol ju vymeniť za atrapu, aby ťa nikto neohrozil." 

Ash Zephyr. 

V hrudi sa mi rozdúchalo čosi divoké a nespútané. "Vieš, ako vyzeral?" Pri všetkých morských bohoch, mala by som sa krotiť!

"Do tváre som mu nevidela, v lese bola ešte tma, no zdalo sa mi, že kríval." 

Prikyvovala som ako zmyslov zbavená. Ash Zephyr ma zabil, aby ma potom zachránil. Celé to bola len hra, aby ma ochránil. Nedávalo mi to zmysel, no nejakým záhadným spôsobom som tomu verila. Záležalo len na tom, že ma zachránil a priniesol sem. 

Zhlboka som sa nadýchla a potom pomaly, naozaj pomaličky som vydýchla. Kútiky pier sa mi razom zvlnili do úsmevu, pretože do žíl sa mi vliala nová nádej. 

Nádej, ktorú poznali len ľudia. 

A ja som bola rozhodnutá, že tú svoju nechcem nikdy stratiť.