Spev sirény

♒︎ PÄŤDESIATA KAPITOLA ♒︎

Keď som schádzala dolu točitým mramorovým schodiskom, sídlo bolo tiché, jediným zvukom bolo len klopotanie mojich tenulinkých ihličiek, ktoré vyzerali akoby boli vyrobené z ľadu. Havranie vlasy som si začesala do nedbanlivého drdola, zopár pramienkov mi vo vlnách padalo okolo tváre a šteklilo ma na krku, keď som sa cestou do trónnej miestnosti obzerala vôkol seba, či niekoho neuvidím, niečo nezapočujem.

Nikde ani nohy.

Presvišťala som cez jedálenský salón a nakukla do každej chodby či schodiska.

„Damon?" Začala sa ma zmocňovať vlna paniky, zovrelo mi hrdlo, okolo hrude akoby sa mi sťahoval žeravý kotúč. „Kde ste všetci?"

Za oknami sa už stmievalo, cez ťažké husté mračná sa chcela predrať žiarivá luna, no príliš sa jej to nedarilo. Vrcholce štíhlych topoľov, ktoré ohraničovali Damonovo sídlo ako horda nebojácnych bojovníkov, sa teraz prehýbali zo strany na stranu, odolávajúc bičovaniu prudkého vetra.

Búrka, zurčalo mi v žilách.

Ničivá búrka – akoby mi tie slová našepkával samotný Marath. Nevedela som, či ma chcel pred ňou varovať alebo ju na mňa zoslal za moju zradu.

„Bojíš sa búrok, princeznička?" prehovoril ku mne odrazu Damon, keď sa vynoril z tmavej chodby odnikiaľ. Ani neviem ako, už stál pri mne a lačnými perami mi láskal pokožku na zátylku. „Myslel som, že sirény búrky milujú," mrmlal mi do nej.

Niečo nebolo v poriadku.

Niečo sa k nám blížilo. Niečo...

Surové.

Temné.

Smrtiace.

Preglgla som, v hrdle mi navrela bolestivá guča, ktorú nie a nie prehltnúť.

„Princeznička, v ktorých temných oceánoch si sa mi stratila?" prihovoril sa mi takým citlivým a nežným šepotom, akoby sa bál, že by my vyšší tón mohol vyplašiť. „Hľadal som ťa." Drsnými hánkami mi pohladil líce, palcom mi prešiel po kontúre zatínajúcej sa sánky, a keď svojimi horúcimi perami spočinul na mieste tesne pod ňou, musela som sa chytiť steny, inak by sa mi podlomili kolená.

„To. Ja. Som. Hľadala. Teba," odvetila som mu trhane cez náhle vzdychy, ktoré zachvátili moje hrdlo.

Mocnou dlaňou ma chytil za zadok a vytiahol si ma na svoje bedrá. „Povedal som ti už dnes, že si nádherná?" vydýchol mi do úst, keď sa nám stretli pery. Voľnou rukou mi vošiel do vlasov a jemne mi nimi trhol, aby sa mohol dostať k priehlbinke medzi mojimi kľúčnymi kosťami.

K priehlbinke, ktorá bola vždy meravá a tichá, no dnes sa cez ňu chcelo predrať snáď tisíc tlčúcich sŕdc.

„Dočerta!" zahrešil, keď odo mňa odskočil a chrbtom vrazil do steny za ním. Dlane silno zatínal do pästí, snažil sa ovládnuť svoje telo, polapiť dych. „Neviem, ako to zvládnem celý večer pred všetkým tým obecenstvom."

Nerozumela som, o čom to hovorí. „Ako zvládneš čo?"

Prehrabol si čierne vlasy a popravil krátky, elegantný kabátec. „Hľadieť na teba bez toho, aby moje telo reagovalo." Podvihol si golier bielej námorníckej košele a skontroloval zafírové manžetové gombíky, ktoré som na ňom ešte nevidela. A pri tom nenútenom pohybe som si všimla jeho vzdúvajúci sa rozkrok. A tiež vzpínajúce sa spletence hrubizných svalov na ramenách. I cez košeľu a kabátec som videla, ako mu v nich pulzovala žeravá vášeň.

Nastavil mi rameno, no nepozrel na mňa. Možno preto, aby som nevidela jeho rozpaky, a možno preto, aby on nevidel tie moje.

„Takže..." začala som, no nedokázala som nájsť tie správne slová.

Prikývol. „Všetci sa už bavia v trónnej sieni."

„Mrzí ma, že meškám."

„No vlastne, meškám ja," opravil ma Damon chrapľavým hlasom. „Chcel som ťa ako správne garde vyzdvihnúť pred tvojou izbou, no akosi som ťa v nej už nezastihol."

Položila som mu dlaň na predlaktie. „Hneváš sa za to na mňa?"

Podvihol obočie, pery sa mu stiahli do rovnej čiarky, hrany jeho tváre boli teraz ostrejšie, akoby vytesané z kameňa. „Za to, že si potajme liečila ľudí? Alebo za to, že si sa pravidelne vystavovala nebezpečenstvu?"

Skrivila som tvár do previnilého úškrnu. „Tak trochu za oboje?"

Vzal mi ruku do svojich dlaní a podvihol si ju k perám. „Nehovorím, že som spočiatku nebol naštvaný, no..."

„No?" dožadovala som sa odpovede s temer zatajeným dychom.

Neušlo mi, ako sa mu stiahli zreničky.

S ťažkým povzdychom preglgol. „No nechcem ti neustále v niečom brániť. Nechcem sa stať niekým, kto ťa zamkne do rovnakej klietky, v akej si musela žiť predtým. Do akej ťa chcel dostať on." Surovosť s akým vypľul posledné slovo... Jeho meno radšej nevyslovil, pochoval ho v najtemnejších útrobách svojej duše.

Keď mi pozrel do očí, ligotalo sa mu v nich striebro. „Chcel som ťa sem dostať, pretože som bol sebecký. Pretože pomyslenie na to, že miluješ jeho, že sa ho dotýkaš a venuješ mu všetky tie pohľady, ma privádzalo do šialenstva." Silnejšie mi stisol zápästia. „Milujem ťa od prvej chvíle, ako som ťa uvidel na tom prekliatom brehu. A do konca svojho života si budem vyčítať, že som nebol dosť silný a neodviedol ťa niekam do bezpečia, niekam, kde by ti nič nehrozilo. No teraz... Keď sa na teba pozriem teraz, nevidím niekoho, koho by bolo treba zachraňovať." Hlava mu mierne poklesla, akoby sa hanbil za to, čo mi práve povedal.

„Dopovedz to," vyzvala som ho s kráľovskou chladnokrvnosťou.

Narovnal si chrbát, a keď mi neochvejne pozrel do tváre, dodal: „Teraz v tebe vidím búrku, Nyssa. Ničivú a beštiálnu búrku, s ktorou sa neradno zahrávať."

Z pľúc mi vyfučal všetok vzduch, mala som pocit, že sa udusím.

Ešte než sa so mnou stratil v labyrinte tmavnúcich chodieb, vyriekol: „Si mojou búrkou, Nyssa. A aj keď by som sa jej mal báť, hruďou sa mi rozlieva stoický pokoj."