Spev sirény

♒︎ PROLÓG ♒︎

Keď som bola malá, rodičia ma vystríhali pred ľuďmi. Dookola mi opakovali, akí sú ľudia pre náš druh nebezpeční, a čo všetko by s nami urobili, ak by nás našli. 

Za žiadnych okolností som nesmela opustiť Plytčiny ani prejsť za Koralové bariéry. Ak by som to urobila, mohli by ma potrestať – matka s otcom boli vládcovia Plytčín, kde žili Avadariáni – náš druh. Druh sirén, ktoré nespievali, aby zabíjali.

Boli sme sirény, ktoré spievali, aby liečili. Uzdravovali. Oživovali. 

Vyzerali sme ako ľudia, no v hrudi nám nebilo srdce, v žilách nekolovala krv. Stvorilo nás slnko, piesok a morské vlny.

Nikto z Avadariánov nemal plutvy ani žiabre, no ako dieťa som počúvala príbehy o krvilačných beštiách, ktoré sa svojím zjavom ponášali na ryby. A tiež o prekrásnych mladých dievčinách, ktoré svojím spevom vábili osamelých námorníkov do chladnokrvnej pasce.

Náš ľud však taký nebol. Nežili sme stovky metrov pod morskou hladinou, ani sa nekŕmili morskými riasami. Obývali sme ostrov ukrytý za obsidiánovou Jaskyňou konca, v ktorej bola taká tma, že sa do nej zatiaľ neodvážil nikto, komu v hrudi bubnovalo srdce a v žilách ševelila krv.

Nikto.

Nikdy som nechápala, prečo sa pred ľuďmi musíme skrývať. Kassea – krajina, v ktorej sme žili – bola predsa taká obrovská a podľa všetkých tých námorných máp, ktoré sa otcovi povaľovali na masívnom mahagónovom stole, aj fascinujúca. Na tých mapách boli zakreslené špicaté pohoria, ktoré svojimi vrcholcami istotne driapali nebesá na márne kúsky, lesy, lúky, polia, údolia i tyrkysové machule znázorňujúce moria a oceány. Celkom naspodku tých máp sa vynímala čierna škvrna – Jaskyňa konca, no žiadna zmienka o Plytčinách či Koralových bariérach. Žiadna zmienka o avadariánskych sirénach. Jednoducho nič. Náš svet pre ten ľudský neexistoval, no ja som nevedela prečo?

Vždy som si nad tým lámala hlavu, no nikdy nenabrala odvahu sa na to rodičov spýtať. Prečo aj? Bola som korunná princezná. Mojou úlohou bolo poslúchať, nie klásť zbytočné otázky. A navyše, s rodičmi som trávila čoraz menej a menej času. Buď mali rokovania alebo v Plytčinách jednoducho neboli.

A mne to vždy zahralo do karát, pretože som sa mohla vykradnúť z Plytčín bez toho, aby si to niekto všimol. Mohla som sa vrhnúť do nepokojných vôd Strateného mora a nechať sa unášať studenými vlnami až ku Koralovým bariéram, ktoré vyčnievali z mora ako nejaký prísny trojzubec odhodlaný potrestať každého, kto by chcel preplávať až k Jaskyni konca.

Rovnako ako som to mala v pláne urobiť aj dnes...

Akonáhle som zistila, že rodičia majú dôležité rokovanie, vrútila som sa do svojej komnaty, zviazala som si záplavu hustých medených vlasov do drdola, obliekla som si ľahkú koženú výstroj vhodnú do vody na plávanie a cez hlavu si prehodila kapucňu kabáta, ktorého konce mi pri rezkej chôdzi plieskali do holení šnurovacích čižiem.

Celú cestu dole točitým schodiskom som sa modlila k Milostivým moriam, aby ma niekto nezahliadol, alebo nedajbože, aby ma niekto nezastavil. Keď som bola ešte dieťa, moje tajné výlety mi strpčovala pestúnka Nancy, no keďže som mala devätnásť a žiadnu Nancy som už nepotrebovala...

Dočerta, nikdy som ju nepotrebovala! Tá babizňa bola stelesnením vodného démona. Večne nadutá. Večne upachtená a spotená. A večne mi bola v pätách. Raz som rodičom navrhla, že Nancy by sa skôr hodila k armáde. Alebo ako náhrada za nejakého stopovacieho psa, ktoré otec tak neúnavne choval vo svojom zverinci.

Samozrejme, moje slová sa nezaobišli bez pokarhania a týždenného trestu v podobe kydania hnoja v stajniach.

Keď som vyšla z pevnosti, zamierila som k brezovému háju, aby som sa vyhla strážam postávajúcim na každom kroku – všetko mladíci v ľahkej pancierovej zbroji s kušami alebo lukmi v rukách, ktorí by si okamžite všimli princeznú s kapucňou na hlave.