Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA DEVIATA KAPITOLA ♒︎

Dni ubiehali ako splašené kone. Damon bol stále zavretý vo svojej izbe, do ktorej mohli vojsť len členovia jeho posádky. Nikto iný.

Pri všetkých bohoch, aký len bol zaťatý!

Podľa toho, čo mi o jeho stave prezradili Croft s Freddym, bol na tom už oveľa lepšie. Dokonca zjedol zeleninový vývar a koláč s gaštanovým pyré, čo mu Finley s Christie každý deň kupovali na trhu.

Každé ráno sme sa so Zeydanom vykradli na dvor, kde sme trénovali, alebo len útržkovito spomínali na naše detstvo, ktoré bolo vo všetkých ohľadoch diametrálne odlišné. Croft s Freddym dávali Zeydanovi oveľa viac voľnosti ako na začiatku, nestrážili každý jeho krok, takže sme sa mohli kedykoľvek odplížiť do mesta, kde som...

Prekračovala všetky hranice! hučal mi Damonov chladný barytón kdesi v úzadí mojej mysle.

Nie, tak to nebolo, obraňovala som samú seba. Len som ponúkala svoju pomoc tým, ktorí to najviac potrebovali. Tak to bolo správne. Moja duša ma sama ťahala k chorým a bezbranným. Liečenie sa stalo mojím osudom. Vďaka nemu som sa cítila...

Živá.

Vždy, keď sa mi podarilo niekoho vyliečiť, alebo len dostať z najhoršieho, v hrudi sa mi rozlialo zvláštne teplo, ktoré našepkávalo spenenej morskej pene v mojich žilách, že aspoň za niečo stojím.

Že môj neskrotný vzdor sa stal mojou nekonečnou slobodu.

Vedela som, že Damon by so mnou nikdy nesúhlasil a keby tušil, čo v jeho meste robím, na mieste by ma zabil, no...

On bol človek, ktorého osudom bolo zabíjať ľudožravé sirény.

Ja som bola siréna, ktorej osudom bolo uzdravovať ľudí.

A aj keď sa mi v hlave ozývali jeho skormútené slová o tom, že čím viac čerpám zo svojho daru, tým bližšie som k svojej záhube, nedokázala som s tým prestať.

A možno som bola len pochabá a hlúpa, no...

Nedokázala som len tak prejsť okolo bezradnej matky, ktorej v náručí vrieskal novorodenec s vysokými horúčkami. Nedokázala som len tak prejsť okolo starca, ktorému pľúca zaliala krv a hnis. Nedokázala som len tak prejsť okolo mladej ženy, ktorú zmlátil vlastný manžel temer do bezvedomia.

Jednoducho som to nedokázala.

Často som pri liečení myslela na Damona, ktorý ma mávnutím ruky odmietol. A nech boli jeho úmysly akokoľvek čestné, chcela som ho vyliečiť. Chcela som mu ponúknuť tú časť seba, ktorú som na sebe skutočne milovala. Ktorá zo mňa urobila to, kým som teraz.

Chcela som ho vyliečiť, pretože pomyslenie na to, že aj on je zraniteľný, ma privádzala do šialenstva. Kmásala mi dušu na márne kúsky a menila miazgu na piesok.

Pretože kdesi hlboko v mojom vnútri sa ozýval pravidelný tlkot srdca, ktoré mi raz daroval.

Moja duša spievala jeho meno, zakaždým keď som osamela.

Moje telo reagovalo na jeho drsný klokotavý hlas, ktorý sa mu rinul z hrdla, vždy keď sa nám stretli pohľady.

Pretože...

Milovala som ho.

Och, pre bohov, milovala som ho tak veľmi, že by som zaňho položila svoj život, vzdala sa svojej duše, svojho hlasu.

Dobrovoľne by som nechala Maratha, aby ma premenil na morskú penu, ktorú by rozdrvili rozbúrené vlny jeho hnevu, ak by som ho tým zachránila.

„Princezná," zašeptal Zeydan, keď do mňa drgol a tým ma vytrhol z bdelého blúznenia. „Ste v poriadku?" Zatiahol ma do tieňa bočnej uličky, dlhé pramene mu padali do tváre, keď si z hlavy sňal kapucňu.