Spev sirény

♒︎ PRVÁ KAPITOLA ♒︎

Keď som ho včera uzdravila, nechala som ho odpočívať v jednej z priestranných dutín jaskyne, kde občas sedávam a premýšľam o svete tam vonku.

Ešte predtým, ako som sa pobrala späť domov, umyla som mu tvár aj vlasy a ešte raz som mu skontrolovala tep a dýchanie. Dýchal prerývane, plytko, no čelo mal studené, takže horúčku už nemal. Rana na sluche sa mu zahojila, ostala po nej len krivolaká jazva. Nebála som sa ho tam nechať samého, z najhoršieho bol predsa vonku a plánovala som sa k nemu vrátiť aj s jedlom a nejakým čistým šatstvom.

Len čo som otvorila oči, umyla som si tvár a vkĺzla do ľahučkej zbroje. Z masívneho dubového šatníka som si vybrala ošúchané čižmy a poriadne si pozaväzovala šnúrky i pracky.

Keď som bola pripravená vyraziť, premkla ma panika – čo ak sa ten mladík prebral a rozhodol sa priplávať na Plytčiny? Ak by ho niekto zo strážnikov zbadal...

Dočerta!

Točité schodisko som brala po troch schodoch naraz. Záplava medených vlasov za mnou viala ani závoj, no nemienila som poľaviť.

Rýchlo som zbehla do kuchyne, odkiaľ som si vzala nejaký chlieb, syr, ovocie, zeleninu, pečenú kuracinu a zemiakové placky. Všetko som si to napchala do koženej brašny, kde som už mala schované nejaké mužské oblečenie, ktoré som ešte včera v noci potiahla služobníctvu, a vyrútila som sa zadným vchodom na nádvorie, ktoré ešte nebolo poláskané slnečným svitom. Na dlažobných kockách sa ozýval môj rezký krok, do tváre mi vrážal ostrý vietor. Mala som šťastie, že nikto zo služobníctva mi nevenoval ani zamak pozornosti. Všetci boli zahĺbení do raňajok alebo nejakých šťavnatých klebiet.

Prebehla som cez štvorcové nádvorie, vbehla som do stajní, kde na mňa vykuklo niekoľko zvedavých jantárových očí a stratila som sa v tajnom priechode, ktorý ma vypľul v neďalekom brezovom hájiku.

Už len kúsok, opakovala som si neustále, snažiac sa polapiť dych.

Keď sa mi podrážky zaborili do sypkého zlatistého piesku, v hrudi sa mi rozlialo neznáme teplo. Šteklilo ma na pokožke a potom sa stratilo niekde v žalúdku.

Brašnu plnú jedla a oblečenia som si zdvihla nad hlavu a vošla som do vody. Plávala som pomaly, pokojne. Čim bližšie som bola k Jaskyni konca, tým viac som sa chvela na celom tele.

Ešte kúsok.

Ešte kúsok.

Ešte kúsok.

Roztrasenou nohou som stúpila na kamenistý breh a po pár hlbokých nádychoch a výdychoch som nabrala dostatok odvahy a vošla do rozďavenej papule jaskyne, ktorá sa strácala v hustej mliečnej hmle.

Keď ma pohltila bezodná tma a slizké ticho, snažila som sa upokojiť všetky zmysly.

Márne.

Našľapovala som opatrne, presne som vedela, kam mám ísť. Tú dutinu, v ktorej som ho včera nechala, som poznala naspamäť.

Odrazu za mnou čosi zaškrípalo.

Otočila som sa, v hrdle mi už stihla navrieť obrovská, bolestivá guča, ktorú nie a nie prehltnúť.

Znovu ten odporný škripot.

Zadržala som dych a cúvla dozadu. No narazila som do niečo tvrdého a nepoddajného.

Rýchlo som odskočila nabok, brašna s jedlom a oblečením mi nešikovne vypadla z rúk. Chcela som sa po ňu zohnúť, keď ma upútalo svetlo – číre, plápolajúce a hrejivé.

A za tým svetlom sa črtala vysoká, svalnatá silueta.

Prebral sa.

„Prepáč, ja... nechcel som ťa vystrašiť," zatiahol nesmelým tónom a urobil krok vpred. Krok ku mne.

Vydesilo ma to, no neustúpila som. Sledovala som tú žiarivú ohnivú guľu v jeho rukách.

„To je lampáš," ozrejmil mi, keď si všimol, ako civiem na jeho ruky. „Vo vnútri je nádoba s voskom, z ktorého vytŕča knôt. Keď ten knôt zapáliš, zažneš svetlo."

Hruď sa mi divoko nadvihovala, v ušiach mi hučala morská pena, no ani som sa nepohla. Pozorne som sledovala každý jeho pohyb, každý záchvev jeho mocných svalov a čakala som, čo urobí.

Mladík položil lampáš na zem a zodvihol obe ruky do vzduchu, akoby sa mi chcel vzdať. Medzi nami odrazu poletoval prchavý závoj svetla, ktorý mi osvetľoval čižmy, zbroj i pokožku rúk. Nikdy som nič podobné nevidela – lampáš. V Plytčinách sme používali fakle, nikdy žiadne lampáše.

„Chceš si ho obzrieť zblízka?" ozval sa mladík, roztvorené dlane si držal stále pri tvári. „Ak chceš, môžeš si ho vziať do rúk a..."

Nie," odsekla som náhle, čo ma samu prekvapilo. „Priniesla som ti jedlo a... a nejaké čisté a suché oblečenie."

Mladík si ma skúmavo premeral, potom naklonil hlavu mierne do boku. „Kto si?"

Hrdo som vypäla hruď. „To nie je dôležité."

Svetlovlasý muž zvraštil svoje pekne klenuté obočie. „Zachránila si mi život," zašeptal do ticha, ktoré na nás odrazu doľahlo. Natiahol ku mne ruku, no hneď vzápätí ju aj stiahol, akoby sa bál, že by ma mohol prudší pohyb vystrašiť. „Si..."

Pozrela som mu do očí – pripomínali mi dva žiarivé akvamaríny – a z úst mi vykĺzli slová, ktoré som nemala právo vysloviť: „Som siréna z kmeňa Avadariánov." Neviem, prečo som mu to povedala. Prečo som tak veľmi riskovala.

Mladíkovi sa rozšírili zreničky. Chvíľu mi hľadel do očí, potom pohľadom skĺzol k rozsypanej brašne kúsok od jeho nôh. „Ďakujem," povedal len a zohol sa, aby všetko, čo z brašny vypadlo, vložil späť dovnútra.

„Snáď ti to oblečenie padne. Nevedela som..."

Zodvihol hlavu a pomaly sa postavil. „Prečo si mi pomohla?"

Jeho otázka ma zastihla nepripravenú. „Pretože si bol zranený," vyjachtala som v návale paniky, ktorá sa ma pomaličky zmocňovala.

„Sadneme si na breh?" spýtal sa ma s náznakom úsmevu.

„Nemala by som tu byť," odsekla som mu, žmoliac si lem úzkych nohavíc. „Ak by niekto zistil, že si tu... Mohla by som mať problémy."

„Chápem." Vykročil smerom ku mne, na čo som začala rýchlo ustupovať dozadu. Zastal a znovu zodvihol ruky do vzduchu. „Neublížim ti."

„V mojom kráľovstve ľuďom neveríme," odfrkla som, prekrížiac si ruky na prsiach.

Mladík sa uškrnul a natiahol ku mne svoju mocnú dlaň. „Volám sa Ash Zephyr a sľubujem na svoju česť, že ti neublížim." Keď som mu nastavenou rukou nepotriasla, stiahol ju späť. „Nikdy by som neublížil žene."

„Ibaže ja nie som žena. Som siréna," zavrčala som, držiac si od neho dostatočný odstup.

Čo som to, dočerta, vlastne stvárala? Radšej som mala vziať nohy na plecia a utekať od neho čo najďalej, no ja som sa s ním doťahovala o slovíčka.

„Neveríš mi, no aj napriek tomu si sa ku mne vrátila, aby si mi priniesla jedlo a čisté oblečenie," zahúdol šibalským hlasom, v akvamarínových očiach sa mu nezbedne zablýskalo.

Preglgla som – musela som uznať, že mi vzal vietor z plachiet. „Urobila by to tak každá siréna."

„Nie, neurobila," odvetil mi pokojným hlasom a vyšiel do svetla.