Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA ♒︎

Čierna noc na nás zosielala jeden šíp za druhým, nikto z nás nevedel, kde stojí strelec či rovno strelci. Hľadela som na spŕšku divokých šípov, ktoré sa nemilosrdne zabodávali do všetkého, čo im stálo v ceste. Našťastie posádka bola stále živá a zdravá, a ja som dúfala, že tomu tak bude aj o chvíľu.

„Prichádza to od zvonice, kapitán," zatiahol Freddy, krčiac sa pri kormidle.

Damon len mlčky prikývol a než som stačila žmurknúť, vyskočil z lode. Chcela som sa za ním rozbehnúť a nasledovať ho, no Andersonova mocná laba ma stiahla späť k zemi.

„Damon potrebuje pomoc a navyše...," vychrlila som na svoju obranu, keď ma svetlovlasý námorník s nezábudkovými očami prebodol spýtavým pohľadom.

„Dievča zlaté, vieš čo by nám ten urobil, keby sme ťa za ním pustili?" Freddy tľoskol jazykom a vykukol spoza kormidla, pretože streľba na malý moment utíchla. „Damon by nás zaživa stiahol z kože."

Z diaľky ku nám doľahol rev. Presiaknutý bolesťou a zúfalstvom. Bol to rev ranenej zveri. Rev, ktorý predznamenával blížiacu sa smrť.

Celé telo mi zaliali zimomriavky, ťažko som dýchala, v hlave mi hučalo, pretože, ak by ten rev patril Damonovi...

Dlaň mi vyletela k ústam, z ktorých sa dral výkrik.

Zaťala som dlane do pästí a využila chvíľkovú nepozornosť námorníkov, ktorý si čosi pošepkávali, vytrhla som sa Andersonovi zo zovretia a rozbehla som sa k rebríku.

Von z lode.

Dolu. Dolu. Dolu.

Damon je v poriadku. A ak by aj bol zranený, vyliečila by som ho, opakovala som si neustále v hlave.

Ibaže, čo ak prídem neskoro.

Čo ak stratím jeho pulzujúce srdce.

Čo ak jeho nehybné telo hodia do vody a ja ho už nikdy nenájdem.

Neoživím...

Prestaň, Nyssa!

Keby niekto počul moje myšlienky, myslel by si že som blázon...

Rozbehla som sa po móle najrýchlejšie ako som vedela, zvonica pomaly vystupovala z tmy. Ani na zlomok sekundy som nezaváhala, rozrazila som drevené dvere a pustila sa hore točitým kamenným schodiskom, ktoré nemalo konca kraja.

Miazga mi neskrotne hučala v ušiach, no i tak som to započula. Unavené stony a lapanie po dychu sa prerývali s kovovým cvendžaním, keď surová oceľ vrážala do ďalšej surovej ocele.

S vypätím všetkých síl som sa dostala až na koniec schodiska, ktoré ma vypľulo do zvonnej miestnosti. Podlaha bola zaprášená, akoby po nej už roky nikto nechodil. Z obyčajných kameninových stien vytŕčali špicaté železné držiaky na fakle. Všetko bolo ponorené do tmy, jediným zdrojom svetla bol silnejúci pás striebristého svitu mesiaca. Z rotundovitého stropu visel veľký mosadzný zvon pokrytý symbolmi a všakovakými runami, ktorým som nerozumela. Na jednej strane štvorcovej miestnosti stál upachtený Damon – v jednej ruke meč, druhú si pritískal k boku, z ktorého mu vyvierali pramienky sýtočervenej krvi.

Po chrbte mi prešiel mráz a s hrôzou v očiach som sa pozrela na druhú stranu – na jeho protivníka, ktorý divoko prskal a syčal ako divá mačka.

Skoro ma zrazilo z nôh, keď som v Damonovom protivníkovi spoznala...

Zeydana.

„Zeydan?" oslovila som ho, držiac sa drsných stien, akoby som sa bála, že sa mi môžu každou chvíľou podlomiť kolená. „Zeydan si to ty?"