Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA PIATA KAPITOLA ♒︎

Otvorila som ťažké viečka, ktoré ma stále prehovárali, aby som sa poddala opojnému spánku. Ale niečo v mojom vnútri mi neustále šepkalo, aby som sa prebrala.

Aby som bojovala.

Aby som utiekla!

Ležala som v obrovskej baldachýnovej posteli, v izbe, ktorej steny boli blankytné ako hladina Strateného mora. Cez jemné alabastrové závesy z mušelínu, ktoré sa pohojdávali v sviežom rannom vánku, sa predierali zlatisté slnečné lúče.

Čo sa to, pri Marathovi, stalo? pýtala som sa v duchu samej seba, keď som si ponorila hlavu do dlaní – tak príšerne mi v nej pulzovalo, akoby sa mi išla rozletieť na dve polovice.

Po chvíľkovej sebatrýzni som sa zhlboka nadýchla, zvesila nohy z masívnej postele a opatrne dopadla na vyleštenú mramorovú podlahu. Príjemne mi chladila chodidlá, nútila ma prebrať sa z tohto šialenstva.

Ibaže všetko okolo mňa bolo skutočné.

Žiadny sen.

Skutočné steny, skutočný nábytok, skutočný vzduch, ktorý som medzi návalmi paniky nasávala do pľúc.

Na toaletnom stolíku ležala kôpka úhľadne poskladaného oblečenia – vyzeralo to ako nejaká námornícka uniforma – tesný čierny korzet, bielučká košeľa, krátka kožená vesta so šnurovačkou na rebrách, úzke čierne nohavice a tiež...

Zapýrila som sa a pohotovo som od toho odtiahla ruku, keď som si uvedomila, čo to je.

Zamatovo jemné čipkované spodné prádlo aj s podväzkami. Presne také, aké nosili všetky tie ľahké žienky, ktoré som stretávala v noci v uliciach, keď ma prosili o pomoc so všakovakými intímnymi problémami. Každú jednu som vyliečila, pretože ak by prišli o svoje živobytie... Mladé ženy v tomto svete bežne končili so zlomenými väzmi alebo ubité na smrť, ak prestali spĺňať odporné štandardy nafúkaných boháčov so zvrátenými chúťkami.

„Neboj sa toho dotknúť, všetko je to len a len tvoje," ozvalo sa za mnou, až som od ľaku nadskočila.

Prudko som sa otočila, hruď som mala v jednom ohni, ako sa mi divoko nadvihovala. Ustúpila som pred neznámym mužom pár krokov dozadu a členkom vrazila do postele. Až keď som si toho cudzinca lepšie prezrela...

Zafírové oči, plné pery, uhľovočierne vlasy s odleskami tmavomodrej, mohutné telo, hranatá sánka, na ktorej mu nebezpečne preskakovali svaly, jazva cez oko a...

Tetovania.

Čierne obrazce, ktoré mu v zložitých slučkách vykúkali spod snehobielych rukávov i goliera košele. Zakaždým, keď urobil nejaký pohyb, alebo len napol svaly na šiji, obrazce sa mu hrozivo zvlnili a vyzerali, akoby ožili.

Poznala som ho.

Bol to ten nafúkanec Damon Thornheart, kvôli ktorému ma Ash...

Musel prebodnúť harpúnou.

Pri Marathovi, ako je vôbec možné, že som ho nespoznala podľa hlasu. Ten jeho hrubizný barytón...

Svalnatým plecom sa zapieral o zárubňu, akoby sa mala každú chvíľu zvaliť na zem. Akoby nič. Akoby to tak robil celý svoj život. Len sa zapieral o zárubne nič netušiacich žien. A vydesených žien, ktoré v noci uniesol niekam dočerta.

„Kde sú moje staré veci? A moja dýka?" vyštekla som naňho, zatínajúc dlane do pästí.

Damon sa len uškrnul. „Prečo si na mňa odrazu taká hrubá, princeznička. Veď v Jyrosse nám to celkom klapalo, nemyslíš?"

„Kde je moja dýka?" naliehala som, nepripúšťajúc si, že celé telo mi oblizoval surový, beštiálny strach. Ako keď zaženiete zviera do smrtiacej pasce. A ono to zistí. No aj tak na vás vycerí ostré zubiská a pokúsi sa zachrániť si kožuch.

Damon si veľavravne poklepal po perách. „Dožaduješ sa svojej dýky, no pritom ju vôbec nevieš používať. Nemôžem predsa dovoliť, aby si si ňou ublížila."

Vycerila som naňho zuby – hotová beštia, ktorá vie, že prichádza jej koniec. „Okamžite mi vráť moje veci." Luskla som prstami a od jedu, ktorý mi bublal v žilách som si sadla na peľasť postele. „A poprosím trochu rýchlejšie. O päť minút odchádzam."

Damonova tvár sa zvraštila v kostrbatom úsmeve. „Princeznička, veľmi ma bavil tento tvoj tón. Fakt bolo to rozkošné, ale musím ti oznámiť, že ty nikam nejdeš. A s tvojimi tajnými nočnými výletmi je takisto koniec." Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Dočerta, znel ako môj otec.

Vyskočila som na rovné nohy a napochodovala som priamo k nemu, svoju zovretú päsť som zastavila tesne pred jeho dokonale tvarovaným nosom. Ohryzok mu poskočil zdola-nahor a zase naopak.

„Mala by si vedieť, princeznička, že mňa nezastrašíš. A teraz sa láskavo obleč do tých handier," šibol rukou k toaletnému stolíku, „a presuň svoj kráľovský zadok dolu do jedálenského salóna, kde na už teba čakajú raňajky." Odlepil sa od zárubne a ešte predtým, než sa vydal dolu širokánskym schodiskom, zapichol do mňa svoj neľútostný pohľad, ktorý by rozdrvil aj kameň a dodal: „Ak budeš meškať, prisahám, že ťa k tým raňajkám dotiahnem násilím. A bude mi úplne fuk, či budeš mať niečo na sebe alebo budeš nahá. Do-tia-hnem-ťa-tam."

Zlovestne som zasipela, sánku som mala takú zaťatú, že ma rozboleli zuby. „Daj sa vypchať" Naničhodný bastard!

Zviezla som sa na posteľ. Tam, kde bol ešte pred chvíľou strach, teraz bublal neskrotný, surový hnev. Mala som chuť ho.... Škoda, že som nebola ľudožravá siréna.

Pozrela som na úhľadnú kôpku oblečenia na toaletnom stolíku a v hlave mi skrslo niečo šialené. A pre princeznú celkom neprípustné.

Ak chcelo princiatko vojnu, mienila som mu ju dať. A rovno na zlatom podnose.

Zodvihla som sa z pružného matraca a behom pár sekúnd som sa zobliekla celkom donaha.

So širokým úsmevom na perách som sa ešte posledný krát pozrela do zrkadla a ledabolo si upravila svoje havranie kadere. Pri korienkoch sa mi už začal objavovať môj ryšavý odtieň, no tým som sa teraz nemohla zaoberať. Čakala ma dôležitá úloha.

S eleganciou morskej bohyne som prekročila prah izby a zišla dolu schodmi. Dala som si zvlášť záležať, aby bol každý môj krok premyslený do najmenších detailov.

Prešla som svetlou, priestrannou chodbou a zahliadla dlhý jedálenský stôl.

Bola som na mieste.

Zhlboka som sa nadýchla, načuchrala si vlasy a vošla som do jedálenského salónika, kde na mňa už za vrchstolom čakal. V rukách držal nejaké pergameny, vyzeral byť zahĺbený do čítania.

Predstúpila som pred stôl a hlasno si odkašľala.

„Och, konečne si tu. Už som sa bál, že..." Položil zožltnuté spisy na stôl a okamžite zmeravel. Neveriacky si ma premeral od hlavy až po päty, svaly na krku sa mi divoko vzopäli, no nepovedal ani slovo. Ani jedinkú zasratú slabiku. Nič.

„Povedala som si, že ťa prekvapím," zapriadla som podpichovačne, užívajúc si, že odo mňa nedokáže odtrhnúť oči. „Aspoň som ti ušetrila námahu." Elegantne som si odsunula stoličku a sadla si oproti nemu.

Stále neprehovoril. Len do mňa zabodával nenávistné pohľady. Keby jeho oči vraždili, už dávno by som bola mŕtva.

„Deje sa niečo?" spýtala som sa, akoby som tu práve nesedela úplne nahá.

Zovrel v rukách okraje stola a div ho od jedu nerozpolil vo dvoje. Na prísne zaťatej sánke mu šklblo svalmi. „Toto si s tebou ešte vybavím." Jeho tón bol ostrejší ani čepeľ loveckého noža. Vstal a nechal ma v jedálenskom salóniku celkom samú.

Na tvári sa mi rozhostil víťazoslávny úsmev. Pozrela som na tanier pred sebou a pustila sa do raňajok s takou chuťou, akú som už dlho nepocítila.