Garde

Kapitola 1

Takže tu som. Na konkrétnom mieste vo vesmíre, na betónovom parkovisku, oblečená v trakoch so škvrnou od jahodovej zmrzliny, pre ktorú sme sa zastavili ešte pred piatimi hodinami. V jednej ruke držím tašku s ovocím a v druhej veľmi chaotickú zbierku maliarskych pomôcok. Cítim sa hocičo len nie normálne.

Moju samotu naruší Pes, moja vlastná čierna vlkovitá obluda a moja mama. Vyberie mi z kufra posledné tašky, mama, nie Pes a kontroluje či sme niečo nezabudli. Pravdaže sa v taškách neprehrabuje, to by narušilo celý jej dokonalý systém uskladnenia, ktorý ja, samozrejme, nechápem. Prerátava veci, čo sme zbalili a na moje nešťastie to robí nahlas.

Keď mama konečne zakončí svoj zoznam otázkou, či som si zbalila dosť ponožiek, s buchnutím zavrie kufor na svojej kovovošedej škode. Som si istá, že šedá nebola jej pôvodná farba, ale lak sa už dávno obil a tak vlastne ani neviem, akej farby bolo auto pôvodne.

Hneď ako mama zamkne, vyberieme sa spolu ku vchodu do školy. Do školy Da Vinciho pre nadané deti. Očividne nikoho domýšľavosť toho názvu netrápila. Škola je niečo ako internátna stredná. Nie však za trest ako to býva vo všetkých amerických filmoch. Chcela som sem ísť. Bola to jedna z mála možností, s ktorou som bola spokojná aj ja, aj starý otec.

Obidve obvešané taškami sa teperíme do už aj tak plného vestibulu. Psova mohutná postava poskakuje vedľa mňa ako tmavý tieň. Keď sa konečne dostaneme dnu, hodím tašky, ktoré držím v rukách na zem a uvedomím si, že po mojej mame nie je ani stopy. Očami sledujem okolie a ako sa otáčam okolo svojej osi, taškou na chrbte vrazím asi do troch ľudí. Konečne ju zahliadnem pri tabuli s oznamami. Ignorujúc tiché nadávky jedného chalana, ktorému som zrejme natlačila svoj batoh až do brucha sa rýchlo pohnem smerom k nej.

„Na jednom z plagátov píšu, že majú aj šachový krúžok. Mohla by si sa prihlásiť," povie mama, takým svojim mamičkovským spôsobom, ktorý sa snaží vyriešiť všetky vaše problémy.

„Ja neviem hrať šach, hrala som len s ocom," zamrmlem a otočím sa dúfajúc, že tak konverzáciu ukončím.

„Veď to nebolo tak dávno," nedá sa mama.

„Bolo," odseknem a vyhodím si tašku vyššie na plece.

„Ale..." začne mama, no to už som na ceste. Pretláčam sa davom až sa mi podarí dostať dopredu. Na tabuliach sú rozpisy, ktorým vôbec nerozumiem. Samé čísla. Niektoré sú zrejme triedy, iné by mohli byť intrákové izby. Akokoľvek sa však sústredím, nerozumiem im. Keď sa pri mne zjaví mama, ozve sa za nami známy hlas.

„Pani Rubensová?" Za cinkania vysokých podpätkov o kamennú dlážku k nám príde riaditeľka. Už som ju raz stretla. Na individuálnom prijímacom pohovore, kde mi venovala svoju polovičnú pozornosť, s ktorou sa očividne veľmi oduševnene venovala všetkým trom veciam, čo práve robila.

„Vítam vás v našej škole, teraz už oficiálne. Rada ťa tu vidím Elizabeth," usmeje sa na mňa a potom sa znova otočí na mamu. „Budem potrebovať, aby ste sa rozlúčili s dcérou a išli ešte podpísať posledné papiere. Elizabeth sa zatiaľ pôjde ubytovať," povie riaditeľka so širokým úsmevom, akoby bolo podpisovanie dokumentov jej obľúbená činnosť. Popri tom ako má na starosti toľko deciek, by som sa tomu ani nedivila. Papiere neodvrávajú a neschovávajú fľaše s alkoholom.

Nepredpokladám, že takéto osobné privítanie dostávajú všetci. Možno preto som nerozumela papierom na nástenkách. Všetky sú pre prvákov, ktorý sem nastupujú prvýkrát. Ja nastupujem prvýkrát, no nejdem do prvého ročníka, ale rovno do druhého, aby mohol byť môj život ešte o niečo komplikovanejší.

„Máš všetko zlatko?" spýta sa mama a začne sa prehrabávať v kabelke. Nechápavo na ňu hľadím a riaditeľka netrpezlivo klopká špicatou časťou svojich lodičiek. Zrazu mi mama vtisne do rúk nejaký balíček liekov, vreckovky, žuvačky, pár drobných a myslím, že aj pilník na nechty, so slovami, že čo ak budem niečo z toho potrebovať. Konečne sa mi ju podarí zastaviť a na líce jej dám poslednú rýchlu pusu.

„Ahoj mami. Zavolám hneď ako budem môcť," poviem a kúsok odstúpim. Mama si vzdychne a rezignovane pokýve hlavou.

„Ahoj zlatko," povie a konečne sa otočí za riaditeľkou.

„Počkaj tu Elizabeth. Vrátim sa po teba a ukážem ti izbu," zvolá pani Hassanová a svižným krokom vedie mamu pomedzi rýchlo sa uhýbajúcich študentov. Niektorí zdravia hlasnejšie ako musia, iní len zašomrú niečo, čo môže byť dobrý deň, no kľudne aj nejaká nadávka. Zopár len sklopí hlavu a rýchlo sa prace z cesty.