Povrch hladiny rieky bol prerušovaný prírazmi vlniek o kamienky, ktoré vydávali v tichu lesa príliš veľký hluk.
Lúče slnka, dopadajúc na priezračný povrch tvorili farby usporiaduvajúce sa za sebou, tvoriac dúhu.
Dievča, ktoré malo zvesené nohy do tekutiny sa usmievalo a tvár vystavovalo slniečku, aby chytilo jemný nádych leta i na svojej pokožke. Nebolo to však také jednoduché, ako sa zdalo.
Lúče sa drali pomedzi listy na stromoch na prvé výhonky novej trávy. Dievča sledovalo pohyb lúčov, smerujúcich každou chvíľou ďalej od nej.
Vedelo, že slnko čoskoro zapadne a jej snaha ostať dlho do noci vonku, bude prekazená. Počasie jej najbližšie dni neprialo a vždy musela domov utekať.
Nie, že by chcela. Dážď ju vyhnal, ktorý sa rozhodol, že jej prekazí plány i dnes.
Ako náhle ucítila prvú kvapku nad pravým viečkom, otvorila oči. Nad hlavou sa jej objavili mraky, ktoré nadobúdali sivastú farbu. Vyzerali tak smutne a pochmúrne, čo sa dievčaťu nepáčilo.
Chcelo sa tešiť z ďalšieho krásneho dňa strávaného v lesíku za jej domom, no nebolo jej dopriané.
Vstala teda a vyzutá sa rozbehla skrz lúku. "Nik ma nezastaví!" vykríkla s radosťou a bežala domov za chrbtom s húkaním sovy.