Za múrmi ✅

12

Margo

,,Pomôž mi sa odtiaľto dostať a ja ti sľubujem, že sa pri mne budeš mať, ako v raji, Margo," vyslovil rovnako po tichu, ako pred chvíľou a jeho slová mi odrazu pripadali tak skutočné. Tak pravdivé.

Spomienka na Dustina bola odrazu vzdialená na míle ďaleko a ja som si užívala nereálny moment, ktorému som na malý moment chcela tak veľmi veriť.

,,Nemôžem," zašepkala som nespúšťajúc zrak z drahokamov, ktoré ma neprestajne sledovali. Jemne som pri tom kývala hlavou do strán na znak nesúhlasu.

,,Nemôžeš veriť tým keciam, ktoré o mne hovoria," oprel si hlavu o mreže a pohľad zapichol tento krát do zeme.

Neverila som. Ale tebe, Aaron. Ani jediné slovo.

,,Už musím ísť," zašepkala som a pohľad konečne odtrhla od potetovaných rúk, ktoré stále spočívali na mrežiach.

Matne som si pamätala, že niektoré z nich dokonca zdobili jeho prsty, ktorými stískal chladné tyče tvoriace mreže.

,,Nechoď," zodvihol pohľad späť ku mne a ja som hlasno vydýchla. Hlavou som znovu nesúhlasne prikývla a snažila sa nohy, ktoré boli akoby vzrastené zo zemou dostať znovu do pohybu.

,,Aaron, prestaň prosím," povedala som úplne pokojne, až som bola sama prekvapená.

Mala som pocit, že celý náš rozhovor sa niesol v príliš pokojnom duchu, čo bolo až priveľmi podozrivé.

Po mojich slovách prikývol a pomaly sa odlepil od mreží. Bez jediného slova podišiel ku posteli, kde sa posadil a ja som pochopila, že rezignoval. S úľavou som prešla popri ostatných celách a bez slova prekĺzla tými, ktoré neustále strážil Robert spoločne s mne, ešte neznámym strážnikom.

V kancelárii som sa posadila za stôl a pohľad mi okamžite spočinul na spise, ktorý som sa stále neunúvala vrátiť na sekretariát. Prstom som jemne nadvihla prednú stranu, čím som odhalila tvár chlapca, ktorý vo mne vzbudzoval pocity, ktoré som donedávna nepoznala.

Hlavou som nesúhlasne pokývala a telom mi prešli zimomriavky. Okamžite som spis rýchlym pohybom ruky zatvorila a strčila ho šuplíka pod stolíkom.

Unavene som sa oprela o drevené operadlo stoličky a pohľadom zablúdila na hodiny, ktoré sa pomaly blížili ku jedenástej hodine. Pretrela som si oči a v mysli rátala koľko ešte ostáva do konca zmeny. Najviac zo všetkého som si priala, aby som bola doma vo svojej posteli.

Nikdy pred tým som nebola nútená ostať hore celú noc, takže som nato nebola zvyknutá. Iste. Keď nerátam niekoľko prehýrených nocí s Blaire.

Možno by som aj zaspala, no prerušilo ma hlasné zvonenie mobilu ozývajúce sa z kovovej skrinky.

Lenivo som sa pozviechala zo stoličky a podišla za zdrojom hluku, ktorý mi nemilosrdne prebodával ušné bubienky.

Konečne sa mi podarilo otvoriť staré dvere skrinky a vo vrecku malej čiernej kabelky som vyhľadala mobil. Očami som skontrolovala meno volajúceho a otrávene pretočila očami. Zo všetkého najmenej som mala chuť hovoriť práve s Dustinom.

Po poslednej návšteve u nás doma sme sa poriadne pohádali a od vtedy sme sa nevideli. Napriek tomu, že mi Dustin napísal niekoľko správ a volal mi každý večer, zaryto som ho ignorovala.

Práve preto som nerozumela, prečo mi volal práve teraz. Nemohol predsa tušiť, že som dnes mala nočnú službu.

Telefón na malý moment stíchol, no po chvíli sa rozozvučal znovu, načo mnou prekvapene trhlo. Po dlhšom premýšľaným som napokon krátkym ťahom prsta prešla po obrazovke a hovor prijala.

,,Ahoj, Dustin," povedala som potichu a pomaly sa presunula späť na stoličku.

,,Margo?" Ozvalo sa mi pri uchu a ja som prekvapene nadvihla obočie.

Okrem Dustinovho hlasu sa v mobile ozývalo aj niekoľko ďalších v sprievodu hlasného smiechu a hlasnej hudby.

,,Prepáč. Idem niekam, kde nebude taký hluk," povedal pobavene a ja v jeho hlase okamžite spozorovala prítomnosť alkoholu.

,,Ty si pil?" Opýtala som sa prekvapene.

,,Hej, pil. A čo?" Odvrkol a ja som hlasno preglgla.

Nebolo by to prvý krát, čo som s Dustinom hovorila pod vplyvom alkoholu. Obaja sme sa predsa chodili občas zabaviť a samozrejme sme sa pritom mnoho krát odviazali. Avšak nikdy som Dustina nepočula hovoriť so mnou týmto tónom.

,,Čo sa deje, Dustin?" Opýtala som sa s obavami v hlase.

,,To by som sa mal opýtať ja teba. Takmer dva týždne ma ignoruješ, ako keby som bol vzduch, do riti. Prečo, Margo? Prečo?" Hulákal tak nahlas, že som bola nútená mobil odsunúť do bezpečnej vzdialenosti.

,,Čo keby sme si pohovorili, keď budeš triezvy?" Pokúsila som sa o zmierlivý tón, no bezúspešne.

,,A je to tu zase! Neustále sa ma snažíš poúčať a komandovať. A vieš čo, Margo? Mám toho už plné zuby. Mohol by som mať akúkoľvek štetku na akú si ukážem, no stále som s tebou," vyštekol a jeho slová ma zasiahli priamo do srdca.

S otvorenými ústamim dokorán, neschopná jediného slova som vstrebávala slová, ktoré mi adresoval môj priateľ. Slová, na ktoré som od neho zvyknutá nebola a ktoré by som od neho nikdy nečakala.

,,Tak prečo si so mnou?" Zašepkala som zlomene a jednou rukou si podoprela hlavu.

Napriek adrenalínu, ktorý mojím telom pulzoval ma zmárala únava.

,,Pretože ťa milujem! Oh, tak veľmi ťa milujem, Margo," povedal tento krát omnoho jemnejšie a jeho slová odrazu vystriedali tiché vzlyky.

,,Choď domov, Dustin. Nech si kdekoľvek. Prosím. A ja ti sľubujem, že sa zajtra porozprávame," unavene som si pretrela oči a dúfala, že ho moje slová konečne obmäkčia a povolí presne tak, ako to robieval vždy.

,,Tak dobre, Margo. Len mi povedz. Stále ma ľúbiš?"

Tak veľmi som sa bála tejto otázky. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, či sú moje vyznania úprimné. Vždy som si bola istá, že boli. No dnes...dnes to bolo iné. Napriek svojím pochybnostiam som mu venovala tie dve slová, ktoré tak veľmi chcel počuť a ktoré jediné ho mohli upokojiť.

A presne tak sa aj stalo. Hovor som ukončila s pocitom, že je na teraz všetko vyriešené. Avšak rozhovor s Dustinom ma neminie.

Na mobile som si nastavila budík, ktorý mi mal signalizovať čas ďalšej obhliadky a unavene som sa zrútila na stôl, kde som za malú chvíľu zaspala.

~

Potichu som prechádzala pomedzi cely snažiac sa nezobudiť žiadneho z väzňov. Z každej cely sa ozývalo hlasné chrápanie a v duchu som sa neustále upokojovala myšlienkou, že už ma čaká len posledná. Tá raňajšia. Nerozumela som prečo je nutné, aby sme väzňov kontrolovali aj v noci počas spánku. No pravidlá sú pravidlá.

Pri poslednej cele som sa zastavila a napriek prítmí, ktoré tento krát medzi celami vládlo som na posteli zahliadla postavu sediacu na posteli. Prekvapene som sa odlepila od mreží pripravená na odchod, no tichý hlas ma zastavil aj tento krát.

,,Priznaj si konečne, že si nad mojím návrhom premýšľala," pomaly sa postavil z postele a podišiel až ku mne.

Ďakovala som bohu za kovovú bariéru, ktorá medzi nami stála.

,,Prečo nespíš?" Ignorovala som jeho slová a topánkou nervózne kĺzala po gumenom linoleu.

,,Čakal som na teba," natiahol za mnou ruku a ja som preľaknuto odskočila.

,,Čo...čo to robíš?" Zakoktala som prekvapene a zrak presunula na mužné ruky opierajúce sa o chladný kov.

,,Nemusíš sa ma báť, Margo."