48

2K 147 24
                                    


Margo

,,Ďakujem. Ďakujem za všetko," pobozkala som Edena na čelo, no ten sa podráždene odtiahol.

,,Dievča, upokoj sa. Pri každom pohybe mám pocit, akoby ma v noci šukalo sto černochov. Pohov, jasné?" Bolestivo sykol a rukou si ukázal na hlavu.

,,Nemal by si toľko chľastať," pokrčila som plecami a poobzerala sa po preplnenom letisku.

,,Tu sme sa stretli po prvý krát," povedala som viac menej pre seba, no moje slová sa k Edenovi samozrejme dostali. Ako inak.

,,Nemám alzheimera," odvetil oduto Eden a ja som znovu svoju pozornosť presunula na neho. S opicou vedel byť poriadne nepríjemný. Aj keď som vedela, že v skutočnosti to tak nemyslel.

,,Budeš mi chýbať. Sľúb mi, že sa čoskoro uvidíme," povedala som jeho smerom, no už som viac nemala odvahu dotknúť sa ho. Na šťastie to za mňa urobil Eden, ktorý si ma prudko, napriek bolesti hlavy, pritiahol do objatia.

,,Do boha, aj ty mi budeš chýbať, Margo. Si síce mizerná kuchárka a ešte mizernejšia spolubývajúca...ale do riti, budeš mi chýbať," zavrčal mi do krku a hneď na to sa prudko odtiahol. Obomi rukami mi však stále zvieral ramená.

Na miesto odpovedi som sa bolestivo snažila zadržať slzy, ktoré sa mi rinuli do očí, no moja snaha sa míňala účinku. Rozrevala som sa, ako malé dieťa, načo Eden pretočil očami a znovu si ma pritiahol späť do svojho objatia.

,,Uvidíme sa, sľubujem. Budem chodiť do Lomboku pravidelne na dovolenky, jasné?" Zašepkal mi do vlasov a ja som horlivo prikývla.

,,Budem čakať," povedala som, keď sa naše telá od seba oddelili a ja som vedela, že je čas ísť. Kiež by som Aarnovi mohla dať nejakým spôsobom vedieť, že sa za ním chystám. Všetko by bolo omnoho jednoduchšie.

Posledný krát som Edenovi zamávala a so smrkaním ťahala svoj kufor v ústrety chlapcovi, ktorého som poznala menej, ako samotného Edena. Avšak, milovala som ho celým svojím srdcom. To bola jedna z vecí o ktorých som nepochybovala.

~

Sedela som na terase a do tváre mi šľahal horúci vzduch. Odvykla som si od toho, že u nás už večere nebývali natoľko teplé. Dokonca som si uvedomila, že teplo zmiešané s vlhkým vzduchom mi chýbalo. Kufor som mala položený vedľa seba a po niekoľkých minútach čakania som prepadla únave.

Keď som dorazila, Aaron nebol doma, no jeho auto sa stále nachádzalo pred domom. A mne ostávalo len dúfať, že sa vráti čoskoro.

~

Prebudila som sa až na hlasný ženský smiech, ktorý sa s dopadaním podpätkov na zem ozýval. Unavene som sa pomrvila na sedačke, ktorej povrch ma nepríjemne tlačil do chrbta a nakukla ponad tmavé zábradlie za hlasom.

Blondínka s vysokým konským copom sa opierala o mužné Aaronove rameno a na čomsi sa chichotala. Rovnako tak Aaron. Smial sa a bol šťastný. Bol šťastný v prítomnosti krásnej ženy a mne bolo odrazu do plaču. Netušila som, či som bola šťastná, že som Aarona videla tak spokojného, alebo naopak. Mala by som byť šťastná? Chcela som predsa, aby zabudol. Chcela som, aby zabudol. A odrazu to bolo tu. A ja som chcela presný opak. Chcela som jeho, no netušila som, či už nie je pozde.

Pomaly som sa postavila, no nešťastnou náhodou som zhodila aj kufor, ktorý hlasno buchol o drevenú podlahu a dva páry očí sa tak otočili mojím smerom. Nevedela som, kto z nich bol prekvapený viac. Či blonďavá krásavica, ktorej sa z pier nestrácal úsmev, alebo naopak Aaron, ktorému ten jeho okamžite opadol.

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now