35

2.1K 154 35
                                    


Margo


Ruka v ruke sme sa vracali ku drevenému domčeku, kde sme boli ubytovaní. Napriek tomu, že sme jedli pred hodinou, stále som sa cítila poriadne plná. Napokon som tiež bola vďačná, že sa Aaronovi podarilo presvedčiť ma na morské plody. Spočiatku som si myslela, že to môj žalúdok nevydrží, no napokon to bol sám Aaron, ktorý ma upozorňoval, aby som to nepreháňala, pretože by mi mohlo byť zle. A mal pravdu. Cesta lanovkou hore bol len slabý odvar toho, čo nasledovalo cestou dole. S plným žalúdkom to nie je nič príjemné, verte mi.

Za sprievodu hlasného smiechu sme došli až ku terase, kde sedel Eden a medzi zubami držal hrubú hnedú cigaru.

,,Ahoj," veselo som pozdravila a posadila sa oproti neho.

S nadvihnutým obočím si ma prezrel a mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Cigara sa ku nemu ani trochu nehodila.

,,Afojte," pozdravil, pretože plné ústa mu bránili v rozprávaní.

,,Afo fi fi ufila lanofku?" Opýtal sa a ja som pohľad spýtavo presunula na Aarona.

,,Tak nejak som dúfal, že ťa na to ukecám," pokrčil ramenami.

,,A fo fte vymyfleli f jej rodifmi?" Mrmlal Eden ďalej, čo som viac nevydržala a hlasno sa rozosmiala.

,,Pre boha, Eden. Vyber si to z tej huby, ani hovno ti nie je rozumieť," prevrátil očami Aaron. To už som sa zadúšala smiechom a Eden na mňa urazene zazrel.

,,Fo...Pardon, čo ti je smiešne?" Zagánil na mňa, no na miesto odpovedi som zodvihla ruky v obrannom geste.

,,Tak, čo? Prišli ste s nejakým bojovým plánom, ako vyriešiť našu nezávidenia hodnú situáciu?" Opýtal sa konečne zrozumiteľne a moja dobrá nálada sa stratila rovnako rýchlo, ako prišla.

Sľúbila som si, že na nič z toho myslieť nebudem, no tiež som rátala s tým, že nastanú situácie, kedy to nebude možné. Napriek tomu som sa rozhodla prenechať vysvetľovanie na Aaronovi. A ten sa ho chopil takmer okamžite. Aj napriek tomu, že som to nečakala, Edenovi dopodrobna vyrozprával, ako sme sa dohodli a tiež niekoľko krát zdôraznil, aby sa ma sám nepokúšal o nič presviedčať. A ja som mu za to bola skutočne vďačná.

Eden možno prvý krát v živote mlčky počúval a občas jemne prikývol. Inokedy zase pohľad presunul na mňa, ako by si chcel overiť, že všetko, čo Aaron hovorí sedí.

,,Dúfam, že si zariadil, čo som od teba žiadal," povedal napokon Aaron a ja som okamžite spozornela.

Nemusela som sa vôbec na nič pýtať, aby bol obom môj záujem ihneď jasný.

,,Myslíš si, že nedokážem zohnať posratú kartu?" Odpovedal oduto Eden a z vrecka béžových, ľanových nohavíc vytiahol starší mobil, ktorý následne z buchotom položil na stôl.

,,Debil," odvrkol Aaron a v ruke niekoľko krát poprevracal mobil, aby skontroloval, či funguje.

,,Chceš im zavolať hneď, alebo si to potrebuješ premyslieť?"

Na miesto odpovedi som hlasno preglgla. Okamžite ma rozbolelo brucho a telom sa mi prehnala vlna paniky. Veľmi som im chcela zavolať. Verila som, že by zo mňa opadlo množstvo stresu, no zároveň som nemala tušenie, čo by som im mala povedať. Ak sa v telefóne ozve otec, bude to moja smrť. Aspoň to mi napadlo, ako prvé.

,,Ja...chcem im zavolať hneď," vyslovila som napokon potichu a pohľad uprela na mobil, spočívajúci v Aaronovej ruke.

,,Fajn, necháme ťa osamote," ozval sa Aaron a už sa chystal postaviť, no moja ruka ho zastavila.

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now