46

1.7K 134 34
                                    

Margo

,,Eden, myslím to vážne. Potrebujem s tebou o niečom hovoriť," zopakovala som a snažila sa zachovať vážnu tvár. Aj keď, pri Edenovi to bol výkon hodný oskara.

,,Môžem sa najprv v pokoji naraňajkovať?" Opýtal sa s umelým úsmevom na perách a ja som nie príliš nadšene prikývla.

,,Prinesiem nejaký cukor na nervy, hneď som späť," žmurkol na mňa a za malý moment sa stratil v priestoroch cukrárne, čím som získala trochu času, aby som si premyslela, čo Edenovi vlastne chcem povedať.

Prešlo však niekoľko minút a moje myšlienky sa opakovane vracali ku rozhovoru s Blaire. Nič viac, nič menej. Ostala som, akoby zaseknutá v čase a nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, ako veľmi je dôležité, čo napokon poviem. Avšak, ako som mohla s Edenom viesť rozhovor, keď bola moja myseľ prázdna práve v tej najnevhodnejšej chvíli?

Rukami som si zúfalo prehrabla vlasy, no to už sa nado mnou objavil Eden s táckou v ruke. Na stôl položil niekoľko šišiek rôznych farieb a bez jediného slova sa pustil do jednej z nich. Ja som sa najprv natiahla pre pohár s džúsom, napokon som však tiež neodolala a pustila sa do jednej z nich.

,,Narastie ti z nich zadok, Margo. Nebojíš sa?" Odvetil vážne, načo som ho okamžite plesla rukou po pleci. S plnými ústami sa rozosmial, až si musel zakrývať ústa, aby zvyšok jedla neskončila na mne, alebo na stole.

,,Si magor," potriasla som znechutene hlavou, no svoju šišku som poctivo dojedla.

,,Tak, o čom si sa to chcela baviť?" Opýtal sa, keď sa jeho šiška nadobro stratila. Z palca a ukazováka si zlízal zvyšky cukrovej hmoty a pohľad uprel na mňa, čo ma znervózňovalo ešte viac.

,,Ja..." snažila som sa začať, no jazyk mi zamrzol. A okrem jazyku, tiež aj môj mozog.

,,Chcela som hovoriť o dnešnom ráne," odvetila som rýchlo, aby som to mala čím skôr za sebou.

Eden jemne prikývol, na malý moment vyzeral, akoby nad niečím premýšľal. Napokon sa však celým telom nahol mojím smerom a odkašľal si. To nebolo dobré znamenie. Alebo áno?

,,Vieš, Margo. Tušil som, že sa ku tej záležitosti vrátime. A chcem, aby si vedela, že to, čo sa stalo nebolo nič, čo by som nechcel už dávno. Vlastne sa dá povedať, že už od momentu, ako som ťa videl po prvý krát. Jednoducho si sexy, a to sa nedá poprieť. Napokon si sa stala priateľkou môjho brata, čo som samozrejme rešpektoval. No teraz si tu. Si tu so mnou a tvrdíš, že sa do Lomboku už nikdy nevrátiš. A ja chcem vedieť, či to myslíš skutočne vážne a ja sa nemusím trápiť tým, že som do teba zbláznený, alebo sa mám pripraviť na chvíľu, kedy ma opustíš rovnako, ako Aarona. Ďalej je tu otázka, ktorá ma zaujíma zo všetkého najviac. Bude to preto, pretože znovu utečieš, alebo to bude preto, že odídeš za niekým, koho miluješ naozaj? Miluješ ho viac, ako mňa a ja vám v tom prípade nebudem stáť v ceste," povedal úplne pokojne a ja som mala pocit, že budem potrebovať minimálne hodinu, aby som vstrebala všetky slová, ktorými ma Eden ochromil.

Eden ma pozoroval, no stále mi dával čas, aby som spracovala všetky informácie s ktorými teraz musela moja myseľ bojovať. Iste, niekoľko krát som sa pred Edenom zmienila, že sa už do Lomboku nevrátim, no teraz, keď som tie slová počula z jeho úst, odrazu sa mi zdali nereálne. Predstava, že by som už nikdy nemala vidieť Aarona sa mi zdala nereálna.

Zhlboka som sa nadýchla a jemne pootvorila ústa, no znovu ma prekvapilo prázdno, ktoré mi hlodalo mysľou.

,,Myslela som, že keď budeme spolu a ja si konečne priznám, že ku tebe cítim čosi viac prestane to tak bolieť a ja zabudnem. Ale nestalo sa tak. Stále je vo mne a nedokážem sa nijakým spôsobom striasť myšlienok na neho," priznala som a zapozerala sa Edenovi hlboko do očí, ako by som v nich hľadala okamžitú odpoveď. Úprimnú.

,,Pokiaľ sa do Lomboku nevrátiš, nikdy nezistíš, ako je to naozaj. Možno máme súdené byť spolu, no pokiaľ sa s Aaronom aspoň jediný krát nestretneš, nezistíš to. No napriek tomu si myslím, že ja odpoveď poznám už dávno," jemne sa usmial a svojou veľkou dlaňou prekryl tú moju.

,,Ako to myslíš?" Zapozerala som sa na ruku, ktorú nezdobilo ani jediné tetovanie a snažila sa predstaviť si, že by tam odrazu boli. Pokožka pokrytá desiatkami obrazcov.

,,Myslím tým, že to, čo cítiš ku mne nie je láska. Iste, viem, že ma máš rada. Pff, kto by nemal, všakže? Ale sme najlepší priatelia. Myslím, že som pre teba čosi, ako starší brat. Som tvojou oporou a vždy ňou budem, nech sa rozhodneš akokoľvek. A ak sa rozhodneš vrátiť za Aaronom, bude to správne rozhodnutie."

Automaticky som sa Edenovi vrhla okolo krku a oči sa mi zaplnili slzami. Možno to bol smútok, ktorý ich vyvolal. Možno ľútosť. No možno to bola radosť zo zistenia, že okrem Blaire mám pri sebe niekoho, komu na mne záleží možno viac, ako mne samej.

Jemne som sa odtiahla, aby som sa pozrela do tváre, ktorá pre mňa znamenala tak veľa.

,,Čím som si ťa zaslúžila?" Potiahla som nosom a dlaňou si z líca zotrela slzy.

,,To vážne netuším," pokrčil plecami Eden. ,,Som krásny, milý, múdry, viem perfektne tancovať, no napriek tomu som podľahol len...obyčajnému dievčaťu," doplnil s ohrnutou perou a ja som ho so smiechom jemne drgla do pleca.

,,Ešte som na niečo zabudol," vyskočil prudko od stola, načo sa naším smerom otočilo hneď niekoľko hláv. ,,Viem perfektne variť!" Zvýskol a ja som si so smiechom dlaňami prekryla tvár.

Hneď na to však na šťastie natiahol ruku mojím smerom, aby mi pomohol postaviť sa a spoločne sme sa vydali nevedno kam.

Mestom sme sa prechádzali ešte niekoľko hodín, kým sme napokon natrafili na fontánu, kde sme sa zastavili včera. Eden z vrecka vytiahol mincu, ktorá tam ostala od včerajšieho večera a keď mi ju podával, prekvapene som ju nechala spustiť do mojej dlane.

,,Musím sa ti priznať, že na zázraky neverím. Možno by si si ju mal ušetriť na niečo užitočnejšie," odvetila som prehadzujúc si mincu v rukách.

,,Vieš, čo si máš želať," ukázal na fontánu, okolo ktorej tento krát postávalo niekoľko ľudí a čím vlastne úplne odignoroval moje posledné slová.

,,Eden, ja..."

,,Hoď to do tej posratej fontány," zopakoval gesto s prstom a ja som otrávene pretočila očami.

Napokon som však znovu privrela oči a tento krát sa moje myšlienky dokonale sústredili na jeden pevný bod, ktorý som sa z mojej hlavy snažila všemožne vytesniť. Mincu som jemne vyhodila a ona dopadla s čľupnutím do vody.


_________________________________________


Sakra. Je toto možné, že som znovu chorá? Tento mesiac druhý krát. Proste sa ráno zobudím a cítim sa, ako keby ma pretiahol kôň. Doslova!!!
Mimo to dúfam, že sa vám kapitola páčila 😘 A užívajte víkend.

Za múrmi ✅Waar verhalen tot leven komen. Ontdek het nu