Za múrmi ✅

1

❤
Ahojte, moji milí čitatelia. Veľmi rada by som vás privítala pri mojom novom príbehu. Musím vás upozorniť, že to bude čosi úplne iné,  načo ste boli u mňa zvyknutí. Ja však verím, že si ho zamilujete rovnako,  ako tie predchádzajúce. Prajem príjemné čítanie.
❤

TRAILER nájdeš na mojom IG: YLLIL_W

_________________________________________

Margo

,,Margo! Si emancipovaná, odvážna a cieľavedomá žena. Čo by sa mohlo prihodiť počas dvoch mesiacov vo väzení? Vôbec nič. Počuješ? Opakujem, vôbec nič. Si silná a ja nepochybujem o tom, že to zvládneš. Iste, otec z teba chcel mať policajtku, no nie je to nič pre teba. Práve preto si prijala túto možnosť. Je to len prax, ale mám pre teba dobrú správu. Tá prax je platená a ak sa osvečíš, máš prácu. A to pre teba predsa nemôže byť žiadny problém. Pff. Ani náhodou."

,,Margo! Poď dole lebo prídeš hneď v prvý deň neskoro," ozval sa z prízemia otcov hlas a ja som si hlasno vydýchla.

Naposledy som sa obrátila ku zrkadlu a s vážnou tvárou a prstom vystretým pred seba sa prihovorila svojmu odrazu.

,,Nepokašli to, Margo! Počuješ?"

Prstami som si prečesala večne strapaté hnedé vlasy po lopatky a s výdychom sa pobrala za hlasom, ktorý ma netrpezlivo očakával.

,,Ženské. Všetko vám musí toľko trvať," odfrkol si otec a kľúče od auta si netrpezlivo prehadzoval v ruke. Len som nad jeho slovami prevrátila očami a rýchlo si na nohy obula červené tenisky, ktoré som mala zo všetkých najradšej.

Spoločne sme kráčali ku staršiemu autu, ktoré malo už najlepšie roky dávno za sebou. O vlastnom aute som však mohla len snívať. Napriek tomu, že mi ho otec sľubuje už niekoľko mesiacov, zmierila som sa s tým, že sa jeho sľuby tak rýchlo nenaplnia. Nevyčítala som mu to však. Ako príležitostný opravár toho veľa nezarobil a ja som bola občas rada, že máme aspoň čo do úst.

Nehovoriac o tom, že sa s mamou v štyridsiatke rozhodli pre druhé dieťa. Takže okrem večne ufrflaného otca, sme doma mali len niekoľkomesačné bábätko, pre ktoré som sa už pekných pár nocí nevyspala.

Posadila som sa do auta, ktoré po naštartovaní jemne zachrapčalo a napokon sa za sprievodu hustého dymu pohlo.

,,Otec, o chvíľu ti zakážu s týmto strojom vyjsť na cestu. Pre boha," buchla som si dlaňou po čele, načo som si vyslúžila nepekný pohľad.

,,Vezieš si zadok? Vezieš," jemne zachrapčal a napokon si hlasno odkašľal. Neustále som mu pripomínala, že by mal prestať fajčiť.

Otrávene som pretočila očami a na sedadle sa zosunula nižšie, aby ma bolo vidieť čo najmenej.

Auto zastavilo pred veľkou železnou bránou, ktorá sa tiahla do výšky. Na vrchu nechýbali ostnaté drôty a ja som sa už len pri tomto pohľade striasla.

,,A sme tu," povzdychol si otec a pohľad namieril na mňa.

Zbierajúc odvahu som sa nervózne ošívala na starom, hnedom sedadle. Konverzácia, ktorú som so sebou ráno viedla odrazu prestávala naberať na hodnote.