3

2.8K 180 13
                                    

Margo

Sedela som za kovovým stolom mojej kancelárie a jemne sa pohojdávala na stoličke. Predychávala som posledné minúty spätne, ktoré som strávila vo väzenskej jedálni v spoločnosti väzňov.

Ruky sa mi stále triasli a očami som hypnotizovala hodiny zavesené nad dverami. Ručička sa nemilosrdne blížila ku druhej hodine. Oči som presunula na rozvrh, ktorý som mala pred sebou.

Netušila som o akú aktivitu sa jedná, jediné čo mi inštrukcie prezradili bola miestnosť, kam som mala väznou presunúť.

Desať minút.

Presne toľko ostávalo.

Štyri hodiny.

Do konca dnešnej zmeny.

Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa zo stoličky. Podišla som ku skrinke v ktorej sa nachádzalo jediné zrkadlo v miestnosti a košeľu si úhľadne zastrčila do nohavíc.

Gombíky, ktoré som si po príchode do kancelárie rozopla som teraz znovu pozapínala až po posledný, ktorý spočíval až kdesi tesne pod krkom.

Rukami som si nervózne obopla krk a následne opustila kanceláriu.

Rýchlym krokom som bez slova minula strážnikov. Nemala som chuť na ďalšie ich reči. Sebavedomie ma opustilo už pri vstupe do týchto priestorov.

Strážnik ma na šťastie tiež bez slova nasledoval, až sme sa ocitli na chodbe, medzi celami.

Väzni si tento krát užívali krátky spánok po jedle. Sotva si všimli moju prítomnosť.

,,Ideme!" Zvolala som a postavila sa do stredu miestnosti.

Za mrežami sa ozývalo neochotné vzdychanie a občasné šomranie.

Očami som blúdila po všetkých celách až na poslednú, na konci miestnosti. Vyslovene som si zakázala, pozrieť sa tým smerom.

Pupkatý strážnik podišiel ku prvej cele a vypustil malého, mne už známeho väzňa.

S vycerenými zubami sa na mňa uškrnul a ja som mala čo robiť, aby sa mi nezodvihol žalúdok.

Pohľad som ihneď presunula ku druhej cele, na tvári si stále udržiavajúc vážny výraz.

Z druhej cely vyšiel vysoký, tmavovlasý muž približne vo veku môjho otca. Tvár mu zdobila hustá čierna brada. Napriek tomu, že svoj pohľad upieral pred seba, neunikli mi tmavé, takmer čierne oči. Jeho pohľad pol tak prázdny, že vo mne vyvolával nevysvetliteľný pocit bezmocnosti.

Presne taký, ako som cítila v momente, ako som sa ocitla na mieste, kde sa stretávalo tak veľa osudov súčasne.

Na mieste, kde mi spoločnosť robili muži, ktorí v sebe skrývali tie najhrôzostrašnejšie tajomstvá, ktoré som však nemala v pláne odhaliť. Už len pri tej predstave mnou striaslo.

Kedysi dávno, keď som ešte bola malá a ani som len nedúfala, že raz budem pracovať vo väzení môj otec hovorieval, že väzenie nie je miesto, kde sa dostáva spravodlivosti.

Vtedy som tomu ešte ani zďaleka nerozumela no dnes, keď som si mohla prezrieť mužov, ktorých som mala na starosti som začínala mať pocit, že moja myseľ sa pomaly začína rozjasnovať. Ako by som do teraz na svet pozerala len cez akási mliečne sklo a unikalo mi všetko podstatné.

Pocity, ktoré sa zrazu mojím telom prehnali spôsobil práve pohľad na mužov, ktorý sa postupne zoradili do radu pred celami a čakali na môj ďalší pokyn.

Niektorí z nich sa na mňa bez akejkoľvek hanby, či sebaúcty vyškierali, no našlo sa niekoľko takých, ktorí v mojich očiach ani zďaleka nevypadali tak nebezpečne, ako činy, ktoré vykonali.

Vedela som, že títo muži boli vrahovia. No pohľad na pána, ktorý mohol mať čosi po šesdesiatke mi nedá spať. To som vedela takmer okamžite. Dobro, ktoré z jeho očí či postoja sálalo predsa nemohlo klamať, alebo áno?

Z hlboka som sa nadýchla a z čela si ohrnula spotený prameň vlasov.

,,Ste v poriadku, slečna?" Opýtal sa zmätený strážnik.

,,Ja...áno. iste," prikývla som a silene sa usmiala. Neuvedomila som si, ako veľmi som sa do svojich myšlienok ponorila.

,,Mali by ste ísť. Už teraz meškáte," odkašľal si a hlavou pokynul smerom ku dverám.

,,Iste," zašepkala som a kroky nasmerovala ku dverám, počúvajúc za pätami takmer zborové kroky.

V ruke som zvierala rozvrh a keď som si všimla, že miestnosť kam mám svojich spoločníkov zaviesť sa nachádza na rovnakom poschodí, uľavilo sa mi.

,,Zdá sa mi to, alebo ste akási nesvoja, pani dozorkyňa?"

V momente, ako sa za mojím chrbtom ozval zachrípnutý hlas, preľaknuto som nadskočila a následne prudko zastavila.

,,Čo je zase do riti?" Ozvalo sa kdesi zozadu, ale hlas som nedokázala nikomu priradiť.

,,Okamžite sa zaraď na svoje miesto, inak budem nútená sa na teba sťažovať," precedila som cez zuby snažiac sa uhnúť smaragdovému pohľadu a nedať pri tom najavo, aký veľký strach mám.

,,Mám pre teba návrh, princezná," vyslovil potichu, aby som bola jediná ku komu sa jeho slová dostanú. Na tvári sa mu pri tom pohrával smelý úsmev.

,,Žartuješ?" Neveriacky som pokrútila hlavou.

,,Všetko ti vysvetlím, keď prídeš na ďalšiu obhliadku. Hlavne sa nezabudni pristaviť pri mojej cele," zašepkal a prstami jemne obopol moje zápästie, načo som okamžite cukla dozadu, aby som sa z jeho zovretia vymanila.

,,Toto už nikdy nerob!" Vystrašene som pred seba vystrela prst.

,,S niekým, ako ty sa nemám o čom baviť a teraz sa vráť na miesto. Zašiel si už priďaleko a ja to takto nenechám," pokračovala som ďalej, neuvedomujúc si, že som vzdialenosť medzi nami prerušila takmer o celý meter.

,,Čo si dostala krámy? Ideme, alebo čo?" Pridal sa ďalší hlas, ktorý som tento krát jasne spoznala.

Väzeň, ktorému chýbalo niekoľko zubov a už len pohľad na neho vo mne vzbudzoval odpor.

,,Máš kurva nejaký problém?"

Zelený pár očí teraz svoju pozornosť odvrátili opačným smerom a ja som rukami nervózne zašla do vlasov.

Len sa nebite. Bože, len sa hneď v môj prvý deň nebite.

,,Prepáč, Aaron. Nevedel som," vyslovil potichu nízky chlap.

Aaron.

,,Tak po prvé, princezná. To, či som hodný tvojej pozornosti mi je úplne ukradnuté. A po druhé. Ak chceš, aby som bol poslušný chlapec, prídeš počas obhliadky za mnou a vypočuješ si môj návrh."

S ďalším žmurknutím náš rozhovor ukončil a s úsmevom na perách sa pobral na svoje miesto na konci radu.

Trvalo ešte pár sekúnd kým som predýchala posledné sekundy, no napokon som sa s povzdychom obrátila a bez jediného slova pokračovala ďalej na koniec chodby, kde som vo veľkých lietacích dverách spoznala miesto, kam sme mali namierené.

Dvere som otvorila a postavila sa na ich kraj, aby sa väzni popri mne mohli presunúť bezpečne dnu. 

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now