17

2.4K 164 44
                                    


Margo


,,Otec je bývalý vojak. Myslím, že je stále postihnutý minulosťou. Všetko čo prežil na vojne na ňom zanechalo následky a proste...je despotický. Je príšerný," opakovala som už snáď po stí krát.

Sedela som na zemi s kolenami zohnutými pred telom a chrbtom som sa opierala o mreže. Aaronove ruky boli voľne položené na mojich pleciach a palcami mi jemne prechádzal po kľučnej kosti. Hlavu som pod jeho teplým dotykom zaklonila do zadu a pomaly vydýchla.

,,Som si istý, že taká vojna musí na každom zanechať následky. Je už len na tebe, ako sa ku tomu postavíš. Celý život si mu jeho správanie tolerovala. Nemôžeš sa čudovať, že je odrazu vyvedený z miery z toho, že si sa vysrala na svojho zazobaného frajera pri ktorom by si mala o budúcnosť postarané. A on zrejme tiež," povedal úplne pokojne a ja som len nemo prikývla.

,,Aaron?" Zašepkala som potichu.

,,Uhm?"

,,Aké je to niekoho zabiť?"

Prsty na mojej pokožke razom stuhli a moje telo zároveň s nimi tiež. Ihneď som svoju otázku oľutovala, no bolo pozde. Nemohla som však nič z toho vrátiť späť, a tak som jednoducho musela hrať svoju hru ďalej.

,,Zomrel som spolu s ňou," povedal napokon a ja som okamžite pochopila, že hovorí o svojej mame. Jeho ruky sa pomalými pohybmi presunuli ku môjmu krku a prstami ho jemne obopol. So strachom som preglgla, no neodvážila som sa ani pohnúť.

V jedinom momente ruky stiahol späť ku telu a ja som sa prudko obrátila. Dlane som si priložila na miesto, kde pred tým spočívali tie jeho a na zemi sa posunula ďalej od mreží.

,,Myslíš si, že by som ti ublížil? Aj keď si to možno neuvedomuje viem, že mi veríš. A tiež viem, že to chceš rovnako, ako ja," povedal nespúšťajúc zo mňa prenikavý pohľad.

,,Chcem čo?" Preglgla som.

,,Slobodu."

~

Ležala som vo svojej posteli a pohľadom blúdila po strope.

Sloboda.

Slovo, ktoré mi rezonovalo v ušiach od momentu, ako opustilo pery Aarona Vancea.

Sloboda.

Slovo, ktoré zrazu začínalo naberať úplne iný rozmer.

Spomínala som na deň, keď sa otec vrátil zo služby a pre ten krát už to malo byť navždy. Do dnes si pamätám, ako som sa toho dňa obávala.

Otec nebol ani zďaleka taký, akého som si ho pamätala. Bol večne mrzutý. Takmer vôbec sa neusmieval. Naopak. Napriek tomu, že bol odjakživa silný muž, ani na dvoch rukách by som nespočítala, koľko krát som počula z kúpeľne tiché vzlyky.

Napriek tomu, že ma zužovali výčitky, často som pomýšľala nad tým, aký bol život bez neho. Len ja, mama a posledný rok sa pridal aj Dustin.

Spomínala som tiež na deň, keď sa otec s Dustinom stretli po prvý krát. Okamžite si otca získal. Najprv som si myslela, že to je Dustinovou pokojnou povahou a tiež tým, aký bol ku mne stále pozorný. Časom som však zistila, že z otca sa stal nenapraviteľný materialista a jediné na čom záležalo boli peniaze Dustinovej rodiny.

Otec chcel pre mňa vždy len to najlepšie. No naše predstavy sa rozchádzali. Vtedy som tomu nerozumela no dnes, práve v tomto momente bola moja myseľ jasná, ako nikdy.

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now