Za múrmi ✅

5

Margo

,,Tak?" Ozvala sa mama a ja som neochotne zodvihla hlavu od poloprázdneho taniera.

,,Tak?" Zopakovala som s nadvihnutým obočím.

,,Nemôžeš o tom hovoriť?" Pokrčila plecami mama a previnilo sa usmiala.

,,Mami, nepracujem v FBI. Jasné, že o tom môžem hovoriť. Len...len nie je veľmi o čom," zapichla som vidličku do mäsa a následne si kúsok vložila do úst.

,,Aký sú?" Opýtala sa znovu a posadila sa za stôl, kde sme už spoločne s otcom večerali.

,,Marie, myslím, že to nie je vec, ktorú by sme chceli preberať pri večeri. Veľmi rád by som sa v pokoji najedol, ak je to možné," napomenul ju otec, načo mama otrávene prevrátila očami a jemne sa na mňa usmiala.

,,Mami, sú presne takí, ako my. Až na to, že zabili niekoľko ľudí," pokrčila som plecami a pokračovala v jedle, nevšímajúc si mamin zhrozený výraz.

,,Bože, čo to bol za nápad, pracovať vo väznici," zalomila rukami mama a lakťami sa oprela o stôl.

,,Mama, som v pohode, jasné?" Prevrátila som otrávene očami a postavila sa od stola.

S tanierom v ruke som sa presunula do kuchyne, kde som ho položila na stôl a kroky nasmerovala do svojej izby. Dúfala som, že ma mama so svojimi otázkami nebudeme ďalej zaťažovať. Čo by som jej vlastne povedala?

Sama som bola zmätená a netušila som či sa vôbec na to miesto chcem vrátiť.

Prevalila som sa na posteľ a ruky si založila za hlavu. Ešte nikdy som sa necítila tak veľmi vyčerpaná, ako dnes. Hlavou sa mi hemžilo tisíce myšlienok až som mala pocit, že ten nápor moja hlava nevydrží.

Do ruky som vzala mobil, aby som na obrazovke skontrolovala čas. Bolo ešte len sedem hodín, no ja som mala pocit, akoby som bola hore najmenej dva dni.

Mobil som si ešte niekoľko sekúnd prehadzovala v ruke, kým som sa rozhodla a vytočila známe číslo.

,,Ahoj, niekoľko krát som ti volal. Si v poriadku?" Ozvalo sa už po druhom zazvonení a ja som s výdychom privrela oči.

,,Prepáč. V práci pri sebe nemôžem mať mobil. Navyše, bol to otrasný deň," priznala som a rukou som si zašla do vlasov. Spotené vlasy mi kĺzali pomedzi prsty a ja som musela uznať, že nutne potrebujem sprchu.

,,To ma mrzí, zlato. Vieš ale, že sa mi tá tvoja nová práca ani trochu nepáči. Bol by som radšej, ak by si..."

,,Dustin, no tak," skočila som do reči môjmu priateľovi.

,,O tomto sme sa už predsa bavili. Je to pre mňa príležitosť. A ja to zvládnem, len...len mi musíš začať trochu veriť."

,,Ja ti verím, Margo. Iste, že ti verím. Ale mám o teba strach," vyslovil Dustin po tichu.

Dustin nikdy nebol typ chlapca, ktorý by si dokázal stáť príliš dlho za svojim názorom. Práve naopak. Sačilo len pár slov a dokázala som ho obmäkčiť. Kedykoľvek som si zaumienila.

Ja som však nikdy nebol ten typ, ktorý by sa to snažil zneužiť. Dustina som mala rada. Veľmi rada. Chodili sme spolu už od mojich štrnástich. Dustin bol moja prvá láska a vlastne jediný chlapec, akého som kedy mala.

Napriek jeho povahe som však bola so svojím výberom spokojná. V Dustinovi som mala istotu, lásku a zároveň sa páčil mojím rodičom, ktorým sa človek len tak ľahko nezavďačí.