9

2.5K 172 43
                                    


Margo


,,Hneď som späť," obrátil sa Cole na svojho kolegu a míňajúc ma opustil kanceláriu. Ihneď som ho nasledovala a po tom, ako sa dvere kancelárie zatvorili som si ruky naštvane založila v bok.

V hlave mi hučalo, ako v parnom hrnci a keby som nemala aspoň ten malý kúsok sebareflexie, určite by som sa po Coleovi vrhla a zaškrtila ho. Tak veľmi som sa hnevala.

,,Čo sa deje, Margo?" Povedal pokojne nespúšťajúc tvár z mojej červenej tvári.

,,Prečo, do riti?" Zvrieskla som, načo sa Cole prekvapene zháčil a prstom mi naznačil, aby som bola ticho.

,,O čo ti do pekla ide?" Vystrel pred seba nechápavo ruky a ja som neveriacky pokrútila hlavou.

Vážne nevedel o čom hovorím, alebo so mnou hral nejakú pre neho zrejme zábavnú hru?

,,Aaron Vance," vyslovila som zatínajúc sánku.

,,Čo je s ním?" Znechutene nadvihol obočie a na tvári sa mu sformoval malý úsmev.

Ty veľmi dobre vieš!

,,Prečo ten chlapec leží v mojej cele polomŕtvy?"

,,A prečo ťa to tak veľmi trápi?" Odvetil pobavene Cole a ja som sa takmer neovládla, aby som mu jednu vrazila.

,,Prečo? Pretože je to človek. Nemôžeš s ním tak zaobchádzať. Na to nemáš právo!" Ozýval sa prázdnou chodbou môj krik.

,,Zaujímavé, Margo. Prečo toto isté nenapadlo aj chudáka Aarona, keď bez výčitiek odbachol svoju matku so svojím nevlastným fotrom?" Opýtal sa s úsmevom na perách vedomí si toho, že ma práve dostal. A skutočne ma dostal.

S ústami otvorenými dokorán som sledovala jeho víťazoslávny úsmev neschopná mu ďalej oponovať. Vedela som, že mal pravdu. Aaron si za svoj čin nezaslúžil ani štipku ľútosti, no napriek tomu som sa nedokázala s podobným zaobchádzaním stotožniť.

,,Myslela som, že sú to moji väzni. Ja ich mám na starosti a ja rozhodujem o tom, čo s nimi bude," povedala som napokon uvedomujúc si, že môj argument bol až príliš chabý.

,,Presne tak. Súhlasím s tebou. A presne to si urobila, keď si Vancea poslala na samotku. Teraz už vieš, čo to obnáša. Ak ma ospravedlníš..." ukázal na dvere od kancelárie, ,,mám dnes ešte čosi na práci."

~

,,Tak chlapci, ideme," povedala som tento krát potichu a očami kĺzala po všetkých celách, ktoré Dante postupne jednu po druhej otváral. 

Mňa však zaujímala len jediná. Nedočkavo som si hrýzla do pery čakajúc, kým sa dostane ku poslednej. Dvere na cele sa otvorili, no medzeru medzi nimi vypĺňal len Dante svojím veľkým telom. Zvedavo som krk naťahovala dopredu, no okrem Danteho chrbta som nemohla vidieť vôbec nič. 

,,Čo sa deje?" Zvolala som za ním a viac som čakať nemohla. 

Rýchlymi krokmi som sa presunula ku cele, kde už Dante čupel pri posteli a kontroloval nehybného Aarona. 

,,Čo je, Dante?" Strčila som hlavu do cely, no následne ihneď skontrolovala ostatných väzňov, ktorí si medzi sebou čosi šepkali. 

,,Nie je na tom dobre. Myslím, že by ho mali vziať na ošetrovňu. V takomto stave na obed určite nepôjde," skonštatoval Dante a ja som len chápavo prikývla. 

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now