Za múrmi ✅

27

Margo

Auto zastavilo pred radovou výstavbou niekoľkých menších, drevených domčekov, ktoré boli na vlas rovnaké. Pozdĺž každého bol vysadený menší trávnatý porast a za úzkym dlaždeným chodníkom, ktorý domčeky delil od pláže boli na husto vysadené palmy a rôzne, pre mňa neznáme rastliny.

Obzerajúc sa okolo seba som nasledovala Aarona, ktorý s mojím veľkým kufrom kráčal priamo ku prvému domu. Eden nás s frflaním nasledoval.

Jediné čo som zaregistrovala bolo, že sa potí, ako pes, načo som musela pokývať hlavou. Ako by bol jediný.

Vyšli sme po drevených schodoch, ktoré viedli na terasu, ktorá ma svojou veľkosťou najprv zmiatla. Zdola vypadalo všetko omnoho menšie, no vyrazilo mi dych, koľko sa toho do malého priestoru zmestilo a napriek tomu pôsobila priestranne.

Priamo pod drevenou okenicou bola sedačka z ratanového dreva, na ktorej spočívali podušky béžovej farby. Oproti boli dve menšie sedačky z rovnakého materiálu a v strede dostatočne veľký, drevený stolík.

Priamo nad nami visel guľatý luster a úplne rovnaký som si všimla na terase každého domčeka, ktorý bol totožný s tým, do ktorého som sa práve chystala nasťahovať. Aspoň dočasne.

,,Máte to tu v prenájme?" Opýtala som sa, keď sme vstúpili.

Aaron bez slova prikývol a kufor odtlačil do priestrannej obývačky, ktorá bola prepojená s kuchyňou, čím prízemie domu pôsobilo oveľa väčšie, ako v skutočnosti bolo. Na ľavej strane som si všimla drevené schody, ktoré viedli na poschodie.

Rukou som prešla po povrchu béžového gauča obrovských rozmerov. Zapĺňal celú jednu stenu a na konci sa stáčal do písmena L. Prekvapilo ma, že okrem stien a dlažby už v dome väčšinou prevládal moderný nábytok ladený do studených tónov.

,,Ukážem ti tvoju izbu," vyrušil ma z analyzovania prostredia Aaron a ja som ho s prikývnutím nasledovala ku schodom.

Pri pohľade na Aarona, ktorý ťažký kufor niesol schodmi som musela odvrátiť zrak. Napínajúce sa svaly pod bielym tielkom mi okamžite pripomenuli pocity, ktoré ma stretávali pri každej smene vo väzení. Vtedy som túžila najviac po tom, aby som sa toho tela mohla bez obmedzenia dotýkať. No teraz, keď som mala tú možnosť, mala som strach.

Vo väzení to bolo predsa iné. Nikdy som nebola v Aaronovej prítomnosti úplne sama. No napriek tomu sa mu podarilo utiecť a využiť k úteku mňa. A teraz v momente, keď mi nemá kto pomôcť si so mnou môže robiť, čo len ho napadne.

,,V dome sú len dve spálne. Takže ti prenechám moju. Ak sa so mnou samozrejme nebudeš chcieť podeliť o posteľ," žmurkol na mňa, načo som otrávene pretočila očami.

,,Myslím, že ten gauč vyzeral celkom pohodlne," posadila som sa na veľkú priestrannú posteľ, prekrytú z oboch strán modrým baldachýnom.

,,Ale no tak, pani dozorkyňa. Stále ste na mňa nahnevaná?" Odvetil pobavene a pristúpil bližšie.

Pohľadom som skúmala každý jeden pohyb, každý jeden sval, ktorý sa mu pri ňom napol a keď si čupol priamo predo mňa v hrdle mi narástla obrovská hrča.

Rukami sa oprel o moje kolená, no pre jeho výšku bol na úrovni mojej tváre.

,,Mám dôvod sa hnevať," hlasno som preglgla a pohľad sa snažila nasmerovať kamkoľvek, len nie do smaragdovozelených očí, ktoré by ma znovu prepaľovali a ja by som tak mohla jednoducho podľahnúť.

Aaron mi však nedal jedinú šancu brániť sa. Ruku presunul k mojej brade, aby mi tvár otočil smerom, ktorým chcel, aby som sa pozerala. A tým boli presne tie oči, ktoré vo mne vzbudzovali túžbu a hrôzu zároveň.