Za múrmi ✅

2

Margo

,,Margo, ste v poriadku? Ehm...prepáč, si v poriadku?" Ozval sa mi za chrbtom Cole potom, ako ma nasledoval do malej kancelárie, ktorá od dnes mala patriť mne. Začínala som však o tom pochybovať.

,,Nie, nie som v poriadku," priznala som a porazenecky sa zvalila na starú, kovovú stoličku.

,,Ja viem, že sa ti to môže zdať zlé, priam hrozné. Všetci sme to tak na začiatku vnímali. Ale ver mi, že tu v Nashwillskej väznici sú len tí najlepší dozorcovia a strážnici. Nemôže sa ti nič stať," snažil sa ma upokojiť Cole, no ja som sa nad jeho slovami musela zasmiať, načo si ma prekvapene prezrel.

,,Nechcem ti brať ilúzie, Cole. Ale ak ste sem prijali mňa, určite tu nebudú len tí najlepší dozorcovia," vyslovila som pridusene, neprestávajúc sa smiať, čo mala za zodpovednosť nervozita spojená so stresom.

,,Margo, ty to zvládneš. Ver mi. Len si musíš nájsť svoj systém. Hovorí sa mi to ťažko, ale tí chlapíci sú tiež len...len ľudia. A tiež majú svoje slabé stránky a ty na ne čoskoro prídeš. Cítim to z teba. Máš potenciál," venoval mi jemný úsmev, no ten môj naopak ustal.

,,Ty žartuješ, však?" Neveriacky som pokývala hlavou, neskrývajúc nad jeho slovami pohoršenie.

Ako si vôbec mohol myslieť, že by ma tieto zvery mohli rešpektovať. Boli to vrahovia. Akoby som ich mohla zastrašiť ja, Margo Lynchová, ktorej sa nezľakla ani len mucha.

Porazenecky som vydýchla a presne v tom momente som si všimla Coleov unavený výraz. Určite mal na práci dôležitejšie veci, ako presviedčať devätnásť ročné dievča, aby sa postavilo šiestim vrahom.

,,Prezleč sa, prosím. Ja počkám von," riekol potichu a odkráčal z miestnosti zavierajúc za sebou dvere.

,,Margo! Si emancipovaná, odvážna a cieľavedomá žena...oh bože, srať na to," hodila som rukou a podišla ku zelenej kovovej skrinke podobnej tej, aké môžete vídať na akejkoľvek strednej škole.

Dvere na ktorých sa už tvorila hrdza sa mi podarilo otvoriť len s ťažkosťami. Napokon som sa však úspešne dostala ku niekoľkým uniformám v rôznych veľkostiach. Vybrala som tú správnu a prezliekla sa. Na vnútornej strane dverí sa nachádzalo zrkadlo, a tak som si zvedavo prezrela svoj odraz.

,,Vypadáš hrozne, Margo," pokývala som hlavou a znechutene si z uší vybrala malé náušnice, ktoré mi kedysi darovala babička.

Uniforma sa príliš nelíšila od tých, ktoré mali aj ostatní dozorcovia. Jediný rozdiel bol, že mi nohavice trochu viac obopínali zadok, čo ale určite nebolo ich cieľom.

Všetky osobné veci som naukladala do skrinky a následne odokráčala na chodbu, kde ešte stále postával Cole opierajúci sa o stenu.

,,Tu je kľúč od kancelárie. Chlapci už dnes raňajky mali. Z cely vychádzajú len na obed, následne majú od druhej do šiestej program. To znamená, že sa venujú športovým aktivitám, ručným prácam. Všetko potrebné nájdeš v rozvrhu, ktorý máš v stolíku v tvojej kancelárii. Strážcovia svoje miesto neopúšťajú nikdy. Ak aj áno, musia sa vystriedať. Každé dve hodiny sa prejdeš pomedzi cely a skontroluješ, či sa naši chlapci správajú tak, ako sa patrí. Čas, ktorý budú tráviť na svojej cele môžeš byť vo svojej kancelárii a...proste rob čo chceš. Fajn. Ja teraz musím ísť do práce, ak ti nebude čokoľvek jasné, všetko nájdeš v rozvrhu, prípadne sa obráť na strážnikov. A Margo, ty to zvládneš," povedal rovnako rýchlo, ako naposledy keď sa mi snažil ozrejmiť situáciu.

Mala som pocit, že som si nezapamätala ani jediné jeho slovo a keď som na chodbe osamela, mala som sto chutí sa zvaliť na zem, objať si kolená a plakať, až pokým si ma niekto nevšimne a nepošle ma domov.