21

2.3K 158 41
                                    


Margo


Postávala som na kraji cesty a okolo mňa už obrovskou rýchlosťou prefrčalo niekoľko áut. Začínala som mať strach, že mi ani jedno z nich nezastaví, no presne v tom momente, len niekoľko centimetrov odo mňa prudko pribrzdilo auto a ja som v ňom okamžite spoznala Colea. Nečakala som a rýchlo sa posadila na miesto spolujazdca. Auto sa prudko pohlo, takmer som za sebou nestihla zatvoriť dvere.

,,Čo si to kurva spravila?" Ozval sa Coleov naštvaný hlas, no ja som si na miesto odpovedi nervózne žmolila prsty, ktoré som mala zložené na kolenách.

,,Odpovedz mi!" Zahučal a mojím telom preľaknuto trhlo. Privrela som oči, aby som zadržala slzy, ktoré sa pod náporom emócii pýtali na povrch.

,,Nemôžem za to," zašepkala som, no v tom istom momente mi bolo jasné, že to ako odpoveď stačiť nebude.

,,Čo si robila v tej cele? Margo, koleduješ si o obrovské problémy. Je ti to dúfam jasné. Takže ti radím, aby si spolupracovala," povedal tento krát pokojnejším tónom, ktorý ma ani napriek tomu neupokojil.

,,Bolo mu zle," odpovedala som pravdivo, no napriek tomu som vedela, že mu budem musieť vysvetliť, prečo som sa o to rozhodla postarať ja sama.

,,Očividne," odvrkol a rukou prudko buchol po volante. Ani na malý moment som nespúšťala zrak z rúk, ktoré prudko obopínali volant.

,,Povedal, že ak ho na ošetrovňu vezmú strážnici zbijú ho a..."

,,Do riti si vážne tak sprostá? Od začiatku som ťa varoval. Čo si si pre boha myslela? Si taká istá, ako každá ženská. Stačí vám pekný ksicht a svaly a už ste vlhké. Do riti s tebou!" Skríkol a jeho hlas nasledovala ďalšia rana do volantu.

,,Tak to nie je," odvetila som potichu.

,,Drž hubu. Drž už radšej hubu, Margo. A buď si istá, že u nás vo väzení si skončila," vystrel pred seba prst a na malý moment sa otočil mojím smerom.

Rozhodla som sa viac v rozhovore nepokračovať. Nemala som žiadne argumenty, ktorými by som odčinila čo som vykonala. Aj keď sa mi to priznávalo veľmi ťažko, musela som uznať, že mal skutočne pravdu a ja som Aaronovi zbabelo naletela. No tento krát to bolo iné.

Nevedela som komu mám skutočne veriť. Napriek tomu, že Aaron možno nikoho nezabil úmyselne, alebo aspoň nie svoju mamu, nikto mu nedal právo hrať sa na boha. Rovnako mu nikto nedal právo zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Tak by to predsa nemalo fungovať, alebo...

~

Keď ma ráno prebudil plač Erica, okamžite som si uvedomila, že som doma a rovnako je doma dnes aj otec. Bol víkend a mňa neminie rozhovor s ním.

Neochotne som sa vyšuchtala z postele a pomalými tichými krokmi sa presunula do kuchyne, kde mama práve pripravovala mlieko pre môjho brata.

,,Podržíš mi ho, prosím?" Riekla a už mi do rúk podávala malé telíčko.

Malé rúčky sa automaticky natiahli za mnou a ja som si neodpustila bozk na malý noštek. Napriek tomu, že som sa do starostlivosti o Erica nikdy nehrnula, veľmi som ho ľúbila. Vlastne, momentálne to bol jediný chlap, ktorého som skutočne ľúbila.

Pomaly som sa s ním v náručí prechádzala po kuchyni a malá rúčka mi medzi prsty okamžite uchopila prameň strapatých vlasov. Vždy sa zo všetkého najviac zabával na tom, keď ma mohol ťahať za vlasy. Veselo sa pri tom vyškieral a to ešte väčšmi, keď na mojej tvári uvidel bolestivý úškrn.

Za múrmi ✅Unde poveștirile trăiesc. Descoperă acum