10

2.6K 156 28
                                    


Margo


Chodbou som kráčala, ako bez duše. Netušila som, ako sa mám cítiť. Ako sa vlastne môžem cítiť. Možno by som mala mať výčitky. Iste. Pohľad na Aarona ma bolel. Veľmi bolel. Ale slová, ktoré mi adresoval boleli ešte viac.

Nemohla som predsa tušiť, že Cole moju požiadavku pochopí takto. Bola som až príliš naivná. Nikdy som sa nepovažovala za naivnú, no posledné dni som ňou skutočne bola.

Prvý krát odo dňa, ako ma Aaron oslovil na chodbe na ceste do jedálne, mi naháňal hrôzu. A to nemusel vôbec nič povedať. Aspoň nie mne.

V hlave som si neustále dokola prehrávala slová, ktoré mi citovala sestrička na ošetrovni. Bol by mi skutočne schopný ublížiť? Je vo väzení na doživotie. Už nikdy sa odtiaľto nedostane. Nemá žiadny dôvod báť sa o svoju budúcnosť. Ako by sa aj mohol báť o niečo, čo už neexistuje. Čo je len minulosť vzdialená tri roky.

Zastavila som sa až pri dverách mojej kancelárie a chrbtom sa oprela o stenu. Ešte sa mi nechcelo ísť dnu. Vedela som, že na stole mám stále spis Aarona Vancea, ktorý som stále nevrátila. Nikto sa však neunúval hľadať ho.

Ja som ho však viac vidieť nechcela. Načo aj. Poznala som ho naspamäť.

Nemohla som za to!

Je to vrah! Obyčajný vrah.

Hlavu som si založila do dlaní a zúfalo sa popri stene spustila na zem. Vedela som, že táto práca bude náročná. No napriek tomu som dúfala, že to zvládnem. Bola som si istá, že to zvládnem.

Vydržať oplzlé reči väzňov som zvládla. Pohŕdavé pohľady svojich kolegov tiež. Ako som však mala zvládnuť ten neprekonateľný strach, ktorý vypaľoval celé moje vnútro. Aaron Vance nebol len tak obyčajný väzeň. A to mi naháňalo strach zo všetkého najviac.

,,Si v poriadku, Margo?"

,,Čo chceš, Cole?" Zodvihla som pohľad zo zeme, aby som si prezrela postavu, ktorá práve zastavila tesne pri mne.

,,Vážne ťa ten Aaron tak zložil?" Opýtal sa so smiechom. ,,Prepáč," vyslovil rýchlo keď si uvedomil, že môj výraz ešte viac potemnel.

,,Myslím, že ma ešte len zloží," povedala som napokon, pohľad znovu presunúc späť na zem.

,,Čože? Ako to myslíš?" Opýtal sa zmätene Cole a posadil sa na zem vedľa mňa, čo ma prekvapilo.

,,Ja...nemyslela som to nijak, Cole," povzdychla som si a prstami jemne obkresľovala prach usaďujúci sa na zemi.

,,Myslím, že by sme sa mali porozprávať. Náš posledný rozhovor nedopadol úplne najlepšie, len...len ma proste naštvalo, že sa snažíš Vancea tak všemožne brániť. Nerozumel som tomu, až som napokon pochopil, kde sa stala chyba. Je to úplne jednoduché, Margo. Aaron je manipulátor a ver mi. Nebola by si ani prvá, ani posledná kto mu na jeho sladké rečičky naletel. Je mi jasné, že si do toho spadla. Potetovaný, svalnatý, pekný ksicht. Ale musíš si uvedomiť, že to nie je všetko, Margo. Ver mi. Nechýba veľa a bude ťa mať v tých svojich odporných pazúroch," povedal rozhorčene Cole a ja som sa čím skôr snažila vstrebať všetky informácie, ktoré sa ku mne v priebehu pár sekúnd dostali.

,,Cole, ja vôbec netuším o čom to hovoríš. Tu predsa vôbec nejde o Aarona. Jediné čo som chcela bolo, aby si prejavil trochu ľudskosti. To, že je Vance vrah nám predsa nedáva právo, aby sme v sebe nosili rovnaké zlo, aké má v sebe on," povedala som takmer šeptom a slová, ktoré som vyslovila mi prekvapivo dávali zmysel.

Nebol to len chabý argument. Skutočne som chcela, aby Cole pochopil, že Aarona som stále brala rovnako. Ako väzňa. Ako vraha, ako človeka, ktorý by si moju dôveru nikdy nemohol získať.

,,Ja neviem, Margo. Nemám z toho dobrý pocit. To všetko som robil len kvôli tebe. Aby pochopil, že sa s tebou nemá zahrávať," pokrčil plecami a rýchlym pohybom sa postavil zo zeme.

Po tom, ako ku mne natiahol ruku som ju prijala a postavila sa, takže som sa telom ocitla oproti neho.

,,Hlavne sa musíš vzchopiť. Inú možnosť nemáš. Nechcem byť zlý, no v takomto stave si nám v práci úplne zbytočná. Zničí to rovnako tak teba, ako nás. Zamysli sa nad tým," položil si ruky na moje plecia a jemne nimi zatriasol. 

Dívala som sa za jeho vzďaľujúcim chrbtom a do očí sa mi tlačili slzy.  Možno by som si mala vziať voľno. Potrebovala som ho. Potrebovala som sa z priestorov väznice vzdialiť čo najskôr. Potrebovala som sa dostať čo najďalej od Arrona Vancea.

~

,,Dovolenku po dvoch týždňoch v práci? To si robíš srandu, Margo," rozhodil rukami otec, načo mojím telom trhlo. 

,,Pre boha, Eric. Nechaj ju tak," ozvala sa mama kolísajúc na rukách môjho brata Erica.

Jediné v čo som dúfala bolo, aby po otcovi zdedil iba meno. 

,,Ty nevieš, aké to tam je," bránila som sa s hlavou zaborenou do dlaní. 

,,Myslel som, že si silnejšia. Ja sa čudujem, že ťa hneď nevyrazili. Nedokážem si predstaviť, ako asi musel tvoj šéf reagovať, keď si za ním prišla s takouto sprostosťou. Že dovolenka," odvrkol a päsťou buchol po stole, načo sa malé klbko v maminom náručí preľaknuto rozplakalo. 

,,Eric!" Napomenula ho mama a brata jemne pobozkala do riedkych vláskov. 

,,Som silná," zaprotestovala som. ,Len...len potrebujem menšiu pauzu. Je toho na mňa veľa."

,,Ale prd si silná. Ako môžeš také čosi povedať, keď sa zložíš už po pár dňoch," roztvoril pred seba noviny a zrak zo mňa presunul na rubriku so športom. 

Mama stále postávala pri kuchynskej linke s Ericom v náručí a a neveriacky nad otcovimi slovami krútila očami. 

Za dverami domu sa ozval zvuk zvončeka a ja som okamžite vyskočila od stola. Záchrana prišla práve včas. Aspoň som si to v tej chvíli myslela.

Rýchlymi krokmi som sa presunula ku vchodovým dverám čo mi zabralo v našom malom dome nanajvýš tri sekundy a nedočkavému návštevníkovy otvorila.

,,Ahoj, zlato," pozdravil ma Dustin a na líce mi vtisol teplý bozk. 

Hneď na to nečakajúc na mňa sa presunul do kuchyne, odkiaľ sa okamžite ozýval vľúdny hlas môjho otca. Občas som mala pocit, že má Dustina oveľa radšej, ako mňa. 

Iste, zo začiatku ma nesmierne tešilo, že si otec môjho priateľa tak veľmi obľúbil no postupom času sa mi ich vzájomná náklonnosť zdala prehnaná.  Jediným vysvetlením pre mňa bola otcova neustála túžba po peniazoch a z Dustinovej strany pozornosť otca, ktorej sa mu od toho jeho nedostávalo. 

,,Som tak rád, že vás znovu vidím pán Lynch," prehovoril sladko Dustin a mne sa odrazu zodvihol žalúdok.

Musela som niekoľko krát preglgnúť, aby som sa ovládla. 

,,Pani Lynchová," podišiel s úsmevom k mame a Ericovi, stále spočivajúcom v jej náručí dal jemnú frčku do nosa,  načo sa hlasno rozreval. 

,,No fasa," zamrmala som si sama pre seba a očami už najmenej po stí krát pretočila. Začínala som mať pocit, že mám v hlave na miesto očných buliev ventilátor. 

,,Vidíš to, Margo? Dustina by si si mala brať, ako príklad," prehovoril otec mojim smerom a ja som viac nevydržala. 

Musela som zvracať. 



Za múrmi ✅Där berättelser lever. Upptäck nu