8

2.5K 163 31
                                    


Margo


Prstami som jemne prechádzala po nahej pokožke na hrudi a nižšie. Ruku som zastavila až tesne pod bruchom a váhavo prstami prechádzala po jednom mieste.

,,Tebe ešte nestačilo?" Opýtal sa Dustin a prekvapene nadvihol obočie.

,,Akosi ťa nespoznávam. Nikdy si nebola až takto...proste veľa krát som ťa musel do toho tlačiť," pokračoval ďalej a zodvihol sa na lakte, čím mi dal najavo, že o ďalšie kolo nemá záujem.

,,To už preháňaš," pokrútila som hlavou a posadila sa. Očami som blúdila po spálni hľadajúc svoje oblečenie.

V rohu miestnosti som konečne zahliadla svoje nohavice, ktoré som si stiahla zarovno so spodnou bielizňou. Nahá som podišla ku veciam. Nevadilo mi, že sa Dustin pozeral. Nahú ma už videl najmenej tisíc krát. Navyše som mala pocit, že som už pre neho aj tak nebola dostatočne zaujímavá.

,,Tak mi porozprávaj o tej svojej práci. Pretože okrem sexu sme sa ešte dnes ku ničomu nedostali," krátko sa usmial a ja na neho súkajúc sa do nohavíc nepekne zazrela.

,,No čo je? Nemám snáď pravdu?" Zodvihol ruky v obrannom geste a ja som mala sto chutí povedať mu, ako veľmi sa mýli.

Sex s ním som odmietala z dôvodu, že bol pre mňa po rokoch až príliš fádny. Dustin odmietal skúšať nové veci načo som si po čase zvykla, no nikdy sa s tým úplne nezmierila.

Milovala som ho. Vždy som ho milovala. No dnešok bol pre mňa obrovským sklamaním, ale nemala som najmenšiu chuť s ním zachádzať do detailov. Dnes nie.

,,Iste, Dustin," znechutene som prikývla a odkráčala zo spálne na chodbu, odkiaľ som to mala namierené priamo ku vchodovým dverám.

,,Počkaj, Margo. Hej!. Čakaj na mňa, prosím!" Ozvalo sa mi za chrbtom a ja som sa tesne pred dverami otočila.

Pohľad na nahého, zúfalého Dustina ma rozosmial.

,,Hoď na seba niečo. Odvezieš ma domov," odvetila som po chvíli a pokračovala k východu.

~

Fakt, že som vo väzení vydržala prvé dva týždne svedčil o jedinom. Bola som silná. Bola som minimálne tak silná, ako som o sebe tvrdila. Nikto vo mňa neveril, no ja som to tvrdila od samého začiatku.

Možno som trochu pochybovala, ale vždy som verila, že si dokážem ísť za svojím snom.

Avšak, dnešný deň mal byť úplne iný, ako ostatné. Dnes sa mal Aaron Vance vrátiť zo samotky a mňa sa pri tej predstave zmocňovala hrôza. Iste. Mala som strach. Veľký strach. Bola som si istá, že si ma Aaron podá. No zároveň som bola odhodlaná viac, než kedykoľvek pred tým postaviť sa mu.

Po tom, ako sa zvyšok väzňov dozvedel o Aaronovom presunutí na samotku na pár dní sa atmosféra v celách upokojila.

Samozrejme, svoj charakter by nezakryli, ani keby som im pri hlave držala zbraň, no napriek tomu som mala pocit, že sme si na seba začali zvykať. Možno som pre nich len proste prestala byť viac zaujímavá.

Ale či bude to isté platiť aj o Aaronovi som zatiaľ nemohla tušiť. Odo dňa, ako ma požiadal o pomoc som nedokázala myslieť takmer na nič iné. Nerozumela som prečo oslovil práve mňa. Netušila som kto bol človek s ktorým som si zmeny striedala, ale čoskoro som to mala zistiť.

Podľa informácii, ktoré som dostala od Colea som mala mať budúci ťýždeň svoju prvú nočnú službu, načo som sa prekvapivo tešila. Okrem občasnej obhliadky som vlastne nemala mať na práci takmer nič. Tešila som sa, ako si konečne prečítam jednu z kníh, ktoré na mňa na poličke čakajú už mesiace.

,,Dante, Robert," pokývla som hlavou prerušujúc svoje myšlienkové pochody.

Snažila som sa na sebe nedať najavo, ako ma informácia, že sa Vance vrátil na svoju celu rozhádzala. Dokonca sa mi na perách podarilo vystrúhať jemný úsmev.

,,Dobrý deň, Margo," vyslovili takmer zborovo a kývnutím hlavy ma pozdravili.

Mreže tento krát odomkol Robert a ja som popri jeho štíhlom tele prekĺzla na ich druhú stranu. Narozdiel od Danteho sa nemusel vôbec uhýnať. Prisahala by som, že bol ešte štíhlejší, ako ja. A to som mala skutočne drobné telo. Občas si ma odzadu, a to hlavne v zime, keď som bola naobliekaná, ako cibuľa mýlili s dievčatkom.

Zhlboka som sa nadýchla a na niekoľko sekúnd kyslík zadržala v pľúcach. Pomalými krokmi som podišla ku prvej cele a nakukla dnu. Dnes ma čakala moja prvá obhliadka keďže raňajky, ako som už zistila sa väzňom nosili priamo na cely. A to nebola moja náplň práce. Tá moja bola dnes omnoho horšia.

Presunula som sa do stredu miestnosti, aby som sa od ďalších ciel vzdialila a situáciu sledovala z bezpečnej vzdialenosti.

Napriek tomu, že som sa zaprisahala, že pohľad do poslednej cely vynechám moje telo, myseľ a zároveň všetky zmysli sa rozhodli o opaku. Pohľad, ktorý sa mi však naskytol mi vyrazil dych. Napriek všetkým zásadám na ktoré už som dávno zabudla som sa rýchlym krokom presunula ku cele s číslom 103 a rukami sa zahákla o studené mreže. 

,,Aaron," vyslovila som do cely v ktorej aj tento krát vládlo šero a ja som mala len minimálny výhľad na telo, ktoré bolo skrútené na kovovej posteli.

Napriek tomu som na tvári na ktorú dopadalo slabé svetlo mohla rozoznať niekoľko fialových podliatin a stopy zaschnutej krvi.

Aaron sa jemne pomrvil, no na moje oslovenie nereagoval.

,,Aaron," zopakovala som znovu tento krát hlasnejšie, no ani tento krát som sa nedočkala odozvy.

Bezmyšlienkovo som vybehla od cely a nepremýšľajúc nad následkami som sa náhlila do bloku B, kde mal mať práve službu aj Cole. Vždy som konala až príliš zbrklo neberúc ohľad na následky a inak tomu nebolo ani dnes.

,,Kam ste sa vybrala slečna? Sem nemôžete," zastavil ma pri prvých mrežiach postarší strážnik a oplzlým pohľadom kĺzal po mojom tele od hora až dole.

,,Idem za Coleom Watkinsom," založila som si ruky zúfalo na mreže.

,,No tak, do riti. Je to vážne dôležité," hodila som na neho prosebný pohľad a prekvapením, že to zabralo som takmer zatancovala tanec šťastia. No na miesto toho som len potichu poďakovala a behom sa presunula prázdnou chodbou. Po Coleovi však nebolo ani stopy. Pohľadom som blúdila po dverách, ktoré sa nachádzali na oboch stranách chodby, až som natrafila na jedny, ktoré som intuitívne považovala za správne.

Bez zaklopania som siahla na kľučku. Odomknuté.

Cole si práve užíval partičku kariet so svojím kolegom. Od hry ich odtrhla až moja návšteva a ich prekvapené a zároveň nahnevané pohľady neveštili nič dobré. To isté si však mohol povedať Cole o mne. Pretože hnev, ktorý mi prúdil v žilách sa pomaly dral na povrch.

,,Cole, myslím, že sa musíme porozprávať," precedila som cez zuby a Cole zo mňa s otvorenými ústami nespúšťal zrak. 

Za múrmi ✅Unde poveștirile trăiesc. Descoperă acum