Za múrmi ✅

42

Margo

Bez slova sme došli až pred dvere nášho domu. Bola som natoľko šokovaná, že som nedokázala ani len otvoriť ústa. Eden bol tu!

Bola som šťastná, no zároveň som mala strach. Strach, že bolesť zo straty Aarona bude ešte silnejšia. Tak veľmi mi pripomínal svojho brata.

,,Takže, už ideš?" Nadvihol jemne obočie a až pred dverami pustil moju ruku, za ktorú ma po celú cestu držal. Očami som skĺzla na dvere a potom váhavo prikývla.

,,Ale...možno by sme sa ešte mohli posadiť na terase. Myslím, že si máme čo povedať," zašepkala som napokon.

Eden prikývol a spoločne sme kráčali za dom, kde sme sa posadili na drevené schody terasy.

,,Tak, ako sa má?" Opýtala som sa otázku, ktorej som sa obávala najviac zo všetkého. Dokonca som si ani nebola istá, či som chcela počuť odpoveď.

,,Ja neviem, Margo. Odchádzalo sa mi fakt ťažko. Bál som sa momentu, kedy ho tam budem musieť nechať samého, ale musel som to urobiť. Môj život nie je tam, ale tu. No po tvojom...po tvojom odchode bol dosť mimo, to nepopieram. A myslím, že teraz je to ešte horšie. Okrem toho, že sa od rána do večera nalieval whisky, nerobil vôbec nič," pokrčil napokon plecami.

,,Viem, že sa na mňa hneváš," zťažka som vydýchla a pohľad presunula na Edena, ktorý ma po celý čas prepaľoval zelenými očami. ,,Ja som to musela urobiť. Mama je chorá a bezo mňa by to nezvládli. Ak by som ostala ešte dlhšie, nedokázala by som sa vrátiť. A možno by som to ľutovala po celý život," dodala som po tichu.

,,A to, že si odišla nebudeš ľutovať po celý život?" Opýtal sa na oplátku Eden, čím mi zasadil poriadny úder.

Na miesto odpovedi som si tvár zaborila do dlaní a snažila sa z tela vymaniť bolesť, ktorá sa prebúdzala úplne na novo. Akoby to bolo len včera, keď som sedela v lietadle a dúfala, že v momente, ako vystúpim sa môj život vráti do starých koľají.

,,Stále zastávam názor, že si neurobila správnu vec. Nebudem ti to však nijakým spôsobom vyčítať. Vieš, ja do tvojho života nevidím. Vnímam však bolesť, akou trpí môj brat. A tiež vnímam to, čo je medzi vami. Keby som raz stretol takú lásku, nikdy by som ju nenechal odísť," pokýval jemne hlavou, no tento krát pohľad zameral na špičky svojich topánok.

Nad jeho slovami som nemusela váhať ani chvíľu. Vedela som, že mal pravdu a počuť to aj od niekoho iného bolo o to bolestivejšie. Stále to však bola pravda, nech by som tvrdila čokoľvek.

,,Nechce..."

,,Margo?" Skôr, než som stihla dopovedať sa vo dverách objavila otcova rozospatá tvár. Prekvapením som vyskočila a zhrozene sa rozhliadla okolo seba. Bola som zmätená, vystrašená a zo všetkého najviac som sa bála, že otec zistí kto Eden v skutočnosti je.

Eden sa pomaly, na rozdiel odo mňa pokojne, postavil a urobil niekoľko krokov ku otcovi, ktorý si ho s nevôľou premeriaval.

,,Kto si?" Odvetil otec stroho.

,,Eden...Eden Vance," vystrel pred seba s úsmevom ruku Eden.

No vtedy som si uvedomila, čo skutočne povedal. Predstavil sa priezviskom, ktoré v našom meste poznal úplne každý. Priezvisko, ktoré sa skloňovalo v každých správach a o ktorom si štebotali snáď aj vrabce na strome. S hrôzou som cúvla o niekoľko krokov dozadu v očakávaní katastrofy.

,,Čo si to povedal?" Zhrozene vyštekol otec, no Eden naďalej stál úplne pokojne, dokonca ani úsmev z jeho tváre sa nestratil.

,,Netuším čo máte na mysli, pane."