39

1.8K 144 52
                                    


_________________________________________

Budem čakať navždy, to sme si povedali.
16. Septembra, ležiaci v mojej posteli.
Budem čakať navždy, nikdy nie je pozde.
Pár tisíc míľ je len malý priestor.
_________________________________________

Aaron


Pomaly som otvoril oči a snažil sa zaostriť na priestor vedľa seba. Prevalil som sa na bok, no pod rukou sa mi črtalo len prázdno. Hlasno som vydýchol a posadil sa na posteľ. Rukou som si pretrel unavené oči a natiahol sa za malou lampou, ktorá bola položená na nočnom stolíku.

Potichu som zaklial, pretože mi svetlo nepríjemne podráždilo oči. Skontroloval som čas na obrazovke mobilu. Bolo len niečo po polnoci, no napriek tomu som sa vysúkal z postele rozhodnutý pozrieť sa po Margo.

Najprv som nazrel do kúpeľne, ktorá sa nachádza len o jedny dvere ďalej od našej izby. V kúpeľni vládla tma, a tak som kráčal na prízemie, ktoré osvetľovalo svetlo televízie. Okamžite som si všimol Edena, ktorý potichu chrápal na gauči. Po Margo však nebolo ani stopy.

Nakukol som na terasu, ktorá rovnako, ako celá ulica zívala prázdnotou a berúc schody po dvoch som sa vrátil späť do izby, no tesne pred dverami som sa musel zastaviť. Strach, že sa moje obavy naplnia mi nedovoľoval sa ani len pohnúť.

Pod ťarchou kyslíka sa mi prudko dvíhala hruď a so zaťatou sánkou som napokon prešiel prahom dverí a zrak nasmeroval na komodu, na ktorej sa ešte večer nachádzali doklady a peniaze. Pohľad som presunul na pootvorené dvere od skrine, ktorá však bola stále plná. Rovnako tak kufor patriaci Margo bol stále na svojom mieste.

Zmätene som si vrazil ruky do vlasov a posadil sa na posteľ. Noha sa mi od nervozity triasla a nijakým spôsobom som nedokázal zastaviť trýznivý pocit, ktorý mi prenikal do tela.

Po niekoľkých minútach som sa prudko postavil a schodmi zbehol na prízemie. Z kuchynskej linky som vzal kľúče od auta a nechávajúc za sebou otvorené dvere vybehol do horúcej noci.

Neunúval som sa zapínať si pás. Jednoducho som prudko vyštartoval a nevnímajúc rýchlosť, akou som išiel sa ponáhľal na letisko v Lomboku.

~

Cesta autom trvala len niekoľko minút, no napriek tomu sa mi to zdalo, ako celá večnosť. Netušil som, kedy Margo odišla a či už vôbec stihla prísť na letisko. Budova bola osvetlená niekoľkými lampami a dokonale tiež osvetľovala schody, ktoré viedli do interiéru.

Auto som zastavil priamo pred nimi, dúfajúc, že mi ho za ten čas nestihnú odtiahnuť. V skutočnosti by mi to však bolo aj tak úplne jedno.

Zbesile som očami blúdil po priestoroch letiska. Dych sa mi pod návalom emócií prudko zrýchlil. Otáčal som sa okolo vlastnej osi, až som ju napokon, len niekoľko metrov odo mňa uvidel.

Možno vycítila moju prítomnosť. Možno to bola len náhoda, no otočila sa v rovnakom momente, ako mi na ňu padol zrak.

Prekvapene vydýchla a s pootvorenými perami ma pozorovala. Chcel som vykročiť priamo ku nej, vziať ju za ruku a hoci aj na silu ju posadiť do môjho auta, no odrazu som nemohol ani jediné z toho.

Telo mi stuhlo a mal som pocit, akoby sa moje topánky zrástli so zemou. Bez jediného slova sme stáli a pozorovali toho druhého. Ani jeden z nás nenazbieral odvahu prerušiť vzdialenosť medzi nami.

Za múrmi ✅Where stories live. Discover now