My good horrible life

39. diel... Konečne otvorila oči

Takže baby vy ste to dali!!! A tu je sľúbená časť :D

Oh skoro som zabudla túto časť venujem babe menom BarboraOMalley :) Ďakujem za tvoj krásny komentár k minulej časti a aj za všetky ostatné :*

Harry

"Prosím odídte z miestnosti." Povedal mi doktor popri čom oživoval Suz.

Chcel som tu ostať, stáť pri nej a pomôcť jeje. No nemám ako a tak som vyšiel z izby. Na chodbe bolo zopár stoličiek a ja som si na jednu z nich sadol.

Hlavu som si založil do dlaní. Ak toto neprežije som v koncoch. Veď bola v poriadku a zrazu z ničoho nič toto? Klamali mi doktori aby ma utešili? Či bola naozaj v poriadku?

Cítim ako sa mi trasie celé telo. Mám strach. Strach z toho, že ju stratím. 

Nervózne som poklepával nohou a v hlave som prosil aby sa Suz prebrala.

Počul som ako sa otvorili dvere a dvihol som hlavu. Zo Suzinej izby vyšiel doktor s ostatnými,  ktorý ju oživovali.  Pripravil som sa na najhoršie.

" Je v poriadku" Povedal doktor. Ja som sa oprel na stoličke a pocítil som ako sa mi polepšilo. Všetok strach zo mňa akoby vyprchal a ja som bol úplne pokojný,  aj keď som vedel, že sa to môže stať ešte raz.

Postavil som sa a šiel som do Suzinej izby. Doktora som sa na nič nepýtal aj keď som mal v hlave množstvo otázok.

V izbe sa nič nezmenilo. Nič neukazovalo na to, že sa tu pred chvíľou zastavilo Suzine srdce. Nehybne ležala akoby sa jej nič nestalo. Stále bola mŕtvolne bledá a neodolateľná. 

Sadol som si na gauč a pozoroval som ju. Všimol som si, že začalo svitať, no ja som si ľahol a nepokojne spal.

Zobudil som sa. Sadol som si a pozrel som sa na hodiny. Bolo 11:37. Postavil som sa a prešiel som k Susan. Vyzerala, akoby spala. Pousmial som sa nad jej krásou a pohladkal som ju po líci.

Vyšiel som z izby a mieril som k východu. Chcel som ísť domov, samozrejme sa hneď vrátim. 

Sadol som si do čakárne a vytočil som jedno z mnohých čísel čo mám v mobile. Zavolal som si osobných SBS-károv. Ja aj ostatný chalani ich máme hocikedy k dispozícií. Asi 10 minút som čakal, keď som zbadal ako sa ku mne blížia dvaja muži so širokými ramenami.

"Dobrý deň, pán Styles." Pozdravili sa mi zborovo.

"Dobrý, poďme už." Povedal som a šli sme k východu.

Hneď ako sme prekročili prah dverí sa na mňa začali valiť fotografovia. SBS-kári ich odtláčali a tak som mohol v pohode prejsť. Z každej strany blikali svetlá z fotoaparátov a jeden fotograf prekrykoval druhého.

"Aký je váš vzťah so Susan?", "Ako je na tom?", "Môžete za jej pokus o samovraždu vy?" - otázky takéhoto typu doslova kričali.

Ani na jednu z nich som neodpovedal a nastúpil som do čierneho auta, ktoré patrilo SBS-károm. Bez problémov ma odviezli domov.

Osprchoval som sa a do tašky som si zobral čisté oblečenie. Ešte som si zobral notebook a nasadol som do môjho Ranger Roveru. Som odhodlaný sa od Suz ani neodrhnúť.

* O 2 týždne*

Všetci netrpezlivo celý deň sedíme v Suzinej izbe. Dnes sa má prebrať. 

Za celé dva týždne som bol doma iba 3 krát. Sprchu som používal tú čo je v tejto izbe a na skúšky som sa vykašľal. Museli sme zrušiť jeden koncert a som rád, že to Paul pochopil. Inokedy to nedovolí.