Okradnutá...

..Chcem ťa chrániť..

Bežala som dole kopcom. Strašne ma boleli nohy a nevládala som už. Nabrala som odvahu a obzrela som sa. Vtom som do niečoho vrazila. "Demi!" objal ma Jakub. "Tak som sa o teba bál." pritisol si ma. "To Koloman, on podpálil chatu a..." "Ja viem láska, ja viem." pohladil ma po tvári. Kľakol si a pohladil mi brucho. "Moje malé, ocko sa o teba bál." chytil ma za ruku. "Mali by sme ísť." povedala som. "Dobre." vzal ma a ruky. "Ja to zvládnem aj sama." povedala som. "Nenamáhaj sa toľko." povedal a niesol ma až ku autu. "Nasadli sme a vyrazili. Hneď v prvej zákrute sme stretávali hasičov, ktorý sa rútili ku chate. 

"Andy!" skríkol Lukas, vyskočil z gauča a rozbehol sa ku mne. "Ahoj Lukas." usmiala som sa a on ma silno objal. "Nie ste tu nejako skoro?" pozrel na nás. "Koloman." povedal Jakub s nenávisťou v hlase. "Do p*če. Čakali sme pridlho. Už to nemôžeme naťahovať a konečne ho zaj*bať krysu špinavú." rozčuľoval sa Lukas. "Dobre, kedy vyrážame?" spýtala som sa. "My?" vygúľali na mňa obidvaja oči. "Ty zostávaš tu." rozkázal Jakub. "Čože?" pozrela som naňho. "Nechcem aby sa tebe a malému niečo stalo." povedal. "Nič sa nám nestane a keď budem s tebou, budeš mať aspoň istotu, že Koloman ma tu nenašiel." snažila som sa ho presvedčiť. "Tak pôjdeš k svojmu otcovi."povedal rázne. "Chceš sa ma zbaviť?" vyhrklo zo mňa. "Chcem ťa chrániť!" povedal. "Hej! Nehádajte sa! Andy má pravdu, je to aj jej boj." povedal Lukas. "To nemyslíš vážne!" skríkol Jakub po Lukasovi a odišiel. "No to je v p*či." vzdychla som si. "Idem za Jakubom." povedala som, usmiala som sa na Lukasa a vybehla po schodoch hore za Jakubom. "Jakub! Jakub otvor mi prosím!" búchala som na dvere našej spálne. Neotváral. Sadla som si na zem a pustila som slzy. Bože! Čo to robím? Nemám dvôvod revať. Utrela som si slzy, postavila sa, vošla do Lukasovej izby a zo stolíka vzala zbraň. Prišla som k našim dverám, rozstieľala zámok a vošla dnu. Jakub na mňa pozeral vystrašený. Toto určite nečakal. "To čo bolo?" pri dverách stál Lukas."Požičala som si." hodila som mu zbraň do rúk a on zmizol. Pozrela som sa na Kuba a potom na posteľ, kde ležal kufor. "Fakt chceš ísť bezo mňa?" spýtala som sa. "Chcem ťa chrániť." povedal a odvrátil zrak. "Toto nie je ochrana a ja nie som malá. Viem sa o seba postarať sama a..." "Demi nepoučuj ma! Viem čo robím." zvrieskol po mne a zazipsoval kufor. Pozerala som naňho so strachom v očiach. "Obleč sa, idem ťa zaviesť domov." povedal a bol na odchode. "Tu som doma." povedala som potichu. "Domov k tvojmu otcovi." povedal a tresol s dverami. Takto sme sa ešte nepohádali. Ľahla som si na posteľ a snažila sa trocha upokojiť.