Okradnutá...

..Teraz ma nesmieš opustiť..Neopustím..

"Dobre! Teraz ťa mám na starosti." povedal lišiacky Jakub."Čože? To je nejaký vtip že?" pozrela som naňho. "Nie, žiaden vtip. Tvo otec ma o to požiadal." povedal víťazoslávne. Prevrátila som očami. On sa len zasmial. Vošli sme do domu. Nešli sme do mňa, ale do Jakuba. "Prečo nemôžem ísť domov?" spýtala som sa. "Lebo ja sa o teba postarám. Ja za to môžem že si bola v nemocnici a teraz to chcem odčiniť." povedal až príliš úprimne. Bola som ticho. Posadil ma na gauč a prikryl dekou. Spravil mi čaj a nakrmil ma teplou polievkou. "Ďakujem." povedala som a on ma len pohladil po tvári. Nahol sa a chcem ma pobozkať ale ja som sa uhla "Keď to urobíš, tak mi zase povieš, že sa to nikdy nesmie stať?" spýtala som sa. Ztuhol. "Demi, ty ma nepoznáš. Nevieš kto som, čo robím. Nevieš o mne nič.""Tak mi o sebe niečo porozprávaj." nahodila som. "Ja nemôžem." povedal a uhol mi pohľadom. Chytila som ho za ruku. "Nech si, kto si, ja som sa už zamilovala." On na mňa vypúlil oči. Boli plné strachu. "Demi, nie si sama." povedal a pobozkal ma. Potom sa odtiahol a začal "Chcel som ťa pred sebou ochrániť, pretože nie som ten najlepší chalan pre Teba. Otec mi zomrel a mama sa zrútila. Brácho sa zaplietol s drogami a minul všetky naše prachy. Potom mu dali na výber, buď zaplatí, alebo nás s mamou zabijú. Ale potom mu dali ponuku, že pre nich začne makať a tak splatí dlh. Ja mu s tí pomáham." povedal neutrálne. "Takže ty predávaš drogy?" spýtala som sa opatrne. Zasmial sa "Nie, to by bolo to lepšie. My s bratom odstraňujeme tých ktorý neplatia." povedal a pozrel sa na mňa. "Takže ty si..." nedopovedala som. "Som vrah!" povedal rázne. Mlčala som. Nevedela som čo povedať ale Jakub čakal na moju reakciu. "Koľko ich už bolo?" spýtala som sa so strachom v hlase. "Ako koľko bolo tých, ktorých som zabil?" spýtal sa a ja som prikívla. "Bolo ich 24." povedal akože nič. "24..." zopakovala som. "Už vidíš prečo som sa ti chcel vyhnúť? Prečo som s nikým nechcel nič mať?" vysvetľoval. "Ale so Sárou si mohol mať vzťah že?" vyhrklo zo mňa a ani neviem ako. Pozrel na mňa prekvapene. "Ale so Sárou som musel chodiť. Ja som ju ani nemiloval." povedal. Pozrela som nechápavo. "Jej otec je mafian a ja s bratom preňho pracujeme. On ma k tomu donútil." povedal a dal si hlavu do dlaní. Podišla som k nemu a pohladila ho po vlasoch, ale on mi chytil ruku a pozrel sa na mňa. "Odíť!" nakázal mi. "Nie!" povedala som rázne. "Demi, vypadni!" skríkol. Neváhala som, vzala som si veci a pozrela naňho. Čakal kým vypadnem. Otvorila som dvere, vyšla von a tresla som nimi. Už som to nevydržala a pustila slzy. Šla som pomaly domov a keď som sa otočila, všimla som si, že pred ich domom zastavilo nejaké auto a z neho vystúpli 4 muži. Zapozerala som sa a jeden z nich držal zbraň. Pozrel sa mojim smerom a ja som sa robila že ich nevidím a šla som ďalej. Vošli do Jakuba a ja som sa rozbehla späť. Schovala som sa za strom a počúvala. Odrazu zazneli výstreli a za chvíľu ďalšie. Už som to nevydržala a rozbehla som sa dnu. Vybehla som hore po schodoch a pred jednou izbou ležal mrtvý chlap. Podišla som k nemu. Guľka mal v hlave. Vošla som do tej izby a uvidela som moju nočnú moru. Všade okolo bola krv a na zemi kľačal Jakub a plakal. Jeho matka ležala v tej kaluži krvi. Prišla som k nemu a chytila ho za rameno. On sa v rýchlosti vytočil a namieril na mňa zbraň. Keď si všimol že som to ja, dal ju dole a plakal ďalej. Kľakla som si k nemu a objala ho. Stískala som ho tak pevne. Chcela som mu dať najavo, že som tu s ním. Odrazu bolo počuť majáky. Susedia asi zavolali políciu. "Teraz ma nesmieš opustiť." povedal pomedzi slzy Jakub. "Neopustím." pošepkala som mu a kľačali sme tam dovtedy, dokiaľ neprišli kukláči a nevzali nás preč.