Okradnutá...

..Možno je chyba vo mne..

"Demi, vstávaj! Ideme domov." šepkal mi do ucha Jakub. Otvorila som oči a on predo mnou stál už oblečený. "Pôjdeme za tvojím otcom. Spýtame sa ho, či by si nemohla ísť bývať ku mne aby sme boli spolu. Peňazí mám ešte kopu. Budeme si žiť ako v bavlnke." plánoval Jakub. "Noo, vieš, ja ti musím niečo povedať." začala som opatrne. "Počúvam." ľahol si ku mne. "Ja.... No vieš keď si odišiel, veľa sa toho zmenilo. Pridala som sa k Anastázií a už nie som Demi ale Andy a ..." ani som nedopovedala a Jakub ma prerušil. "Čo si urobila?" neveriacky na mňa pozeral. "Opustil si ma a ja som nevedela, čo mám robiť." priznala som sa. "To nie je dôvod! Ako si mohla spraviť takú kravinu! Ježiši!" nervoval sa. "Nevedela som čo robiť." obhajovala som sa. "Takže mi chceš povedať, že si akože umrela?" spýtal sa. Nedokázala som mu pozrieť ani do očí. "Ako si mohla?" spýtal sa, potom vstal a odišiel. Bože! Ako som to mohla tak pokašľať? Vstala som a vliezla do kúpelne. Tak som sa dala do kopy, pobalila veci a rýchlo som vypadla preč.

"Demi stoj! Stoj!" kričal na mňa Jakub. Rozutekala som sa pred ním na stanicu, no dobehol ma. "Čo to robíš?" schytil ma za ruku. "Mal si pravdu. Nemôžeme byť spolu. Možno je chyba vo mne, alebo sa k sebe vôbec nehodíme." povedala som už s plačom. "Čo to hovoríš?" pozeral sa mi priamo do očí. "Nechaj ma prosím." nechcela som to povedať, no musela som. Neveriacky na mňa pozrel. Pozrela som naňho, vzala jeho tvár do dlaní a posledný krát ho pobozkala, vzala si svoje veci a odišla.

"Andy!" zakričal na mňa Lukas. "Lukas! Ako ti je?" hodila som sa mu okolo krku. "Oveľa lepšie. Počkaj, ty si plakala?" spýtal sa ma. "Nie, len mi niečo spadlo do oka." usmiala som sa. "Kde si zmizla? Chýbala si mi." priznal sa. "Spravila som si menšiu dovolenku a aj ty si mi chýbal." objala som ho ešte raz. "Vitaj!" usmiala sa na mňa Anastázia. "Ahoj." tiež som jej venovala úsmev. "Nie si hladná? Práve máme obed. " spýtala sa. "Som strašne hladná." priznala som sa a všetci sme sa išli najesť.

"Dúfam, že si nám za tých pár dni nevyšla z cviku." podpichla ma Anastázia. "Nemusíš sa báť." zasmiala som sa. "Takže si pripravená na akciu?" spýtal sa Luky. "Ako ešte nikdy pred tým." povedala som, vstala od stola a šla do svojej izby. "Stalo sa niečo?" vošiel do izby Lukas. "Nie, nič." nahodila som falošný úsmev. "Dobre teda. Tak ja pôjdem...." nedopovedal lebo som ho schytila za košeľu a pritiahla ho k sebe. Pozrela som sa mu do očí. Cítila som, že začal sťažka dýchať. Usmiala som sa a pobozkala ho. "Čo to robíš?" odtrhol sa. "Chcem ťa!" povedala som, zase som si ho pritiahla a už to šlo. Bozkávali sme sa dravo, ba až vášnivo. Nechcelo sa mi rozopínať gombičku po gombičke na jeho košeli a tak som ju roztrhala a košeľa klesla na zem. On mi dal dole tričko a hodil ho na zem. "Fakt to chceš?" pozrel sa na mňa. "Strašne." povedala som mu. Hodil ma na posteľ, chvíľu sme sa ešte bozkávali a potom som už len zatvorila oči a užívala som si to. Bolo to úžastné lenže to nebolo také ako s Jakubom. Prečo naňho stále myslím. Kašlem naňho. Otvorila som oči. Videla som, ako ma Lukas pozoruje. "Čo je?" usmiala som sa. "Vieš o tom že si nádherná?" spýtal sa. "Prestaň! To nie je vtipné." zasmiala som sa. "To vôbec nebol vtip." usmial sa a pobozkal ma. "Vieš ako dlho som na to čakal?" spýtal sa. "Prestaň! Nerozoberajme to." povedala som a sadla si naňho obkročmo. Usmiala som sa a začala mu perami hladkať jeho svaly na hrudi. "To šteklí." zasmial sa. "Tíško." povedala som a umlčala ho bozkom. "Neruším?" vošlaa do izby Anastázia. "Nie, vôbec nie." zliezla som z Lukasa a sadla si na posteľ. "Mám pre vás dvoch úlohu, ale ak nemáte čas.." rypala do nás Anastázia. "Neboj sa, na teba si čas nájdeme." vrátil jej to Lukas. "Tak fajn, oblečte sa a prídte dole. Tam vám poviem čo a ako dobre?" usmiala sa a odišla. "Mne sa ešte nechce ísť." povedala som. "Ani nme." usmial sa Lukas lišiacky a skočil na mňa.