Okradnutá...

..Vystreľ a zabudneš..

[sen]
Ocitla som sa v obchode, kde mi Jakub kúpil tie drahé šaty. Stál som v nich pred zrkadlom ako vtedy. Zo zadu ma objal Jakub. "Si nádherná a len a len moja." začal mi bozkávať krk. Potom som sa k nemu otočila. Bol prekrásny v tom obleku. "Zatancujeme si?" spýtal sa sladko. "Áno." usmiala som sa. Začali sme tancovať a v pozadí hrala prekrásna hudba. Usmievala som sa na Kuba a on na mňa. Pozerali sme si priamo do očí. "Milujem ťa." zašepkala mi do ucha. Potom ma pustil a odišiel. "Jakub? Jakub, vráť sa! Láska prosím vráť sa!" kričala som za ním, no on sa oni neotočil. Všimla som si, že v ruke držal zbraň. Rozbehla som sa za ním, no on mi zmizol pred očami. "Jakub!" skríkla som posledný krát. Sadla som si na zem a plakala. Pozrela som sa na seba do zrkadla a uvidela, že sa mi namiesto síz z očí valí krv. Malé potôčiky krvi mi stekali po lícach a padali na zem. "Demi, vstaň!" povedala nejaká žena a podala mi ruku. Ja som sa postavila a pozrela sa jej do tváre, na ktorej mala čiernu masku. "Kto si?" spýtala som sa. "Ja som TY!" povedala. "Nie, ty nie si ja." povedala som posmešne. "Som to, čo v sebe dusíš. Teda hnev, nenávisť, láska a túžba čo preciťuješ ku Jakubovi." povedala. Pozerala som na ňu. Odrazu som v ruke držala zbraň. "Vystreľ a tvoje trápenie zmizne. Zabudneš na Jakuba, ako on zabudol na teba." povedala s úsmevom. "On na mňa nezabudol a ani ja nechcem zabudnúť naňho." povedala som rázne. "Tak prečo ťa potom opustil?" spýtala sa tak hlúpo až ma naštvala. "Vystreľ a zabudneš." povzbudzovala ma. "Nie, ja naňho nechcem zabudnúť. Milujem ho." povedala som s hrčou v krku. "Ale on teba asi nie, keď ťa nechal napospas. Teraz si bude užívať s inou a ty sa tu budeš trápiť." povedala so smiechom. Namierila som na ňu zbraň, no v zápeti som ju vytočila na seba a vystrelila som. "NIe!" skríkla žena....

[skutočnosť]
Prebrala som s a celá spotená a za dychčaná. Bol to len sen, len sen. Opakovala som si dookola. Bolo 4 ráno. Vstala som, prezliekla som sa a šla som na vzduch. Túlala som sa po uliciach mesta. Chýbal mi Jakub. Jeho pohľad, dotyk, vôňa.... Ach Kubo, prečo si ma tu nechal? Pýtala som sa stále dookola. Zastavila som pred starou budovou. Preliezla som plot, vošla do budovy a po schodoch vyšla na strechu. Tu ma Jakub vzal. Bola to prekrásna spomienka. Sedela som na múriku a sledovala východ slnka. Tie farby boli skoro také, ako keď sme boli na lúke. Ako keď ma hojdal. Sedela som tam ešte 2 hodiny a potom som šla domov. "Kde si bola?" spýtal sa ocko. "Musela som sa ísť prejsť." usmiala som sa. "Naozaj?" premeral si ma. "Áno." povedala som, dala si s ockom raňajky a vybehla hore. Upravila som sa. "Oci idem von." zakričala som. "Dobre, ahoj!" zakričal ocko z kuchyne a ja som vyšla pred dom, kde ma čakal Lukas. "Takže tu bývaš?" spýtal sa. "Noo už nie dlho." povedala som. "To bude dobré, zvykneš si." usmial sa na mňa. "Tak fajn, urob si pohodlie a ja si vezmem čo potrebujem." už som bola na ceste. "Demi, vezmi si len 2-3 veci aby to nebolo nápadne." povedal a zapol telku. Vyšla som hore, vytiahla som ruksak a otvorila skriňu. Vytiahla som tie čierne šaty od Jakuba a všetko čo mi kúpil. To ocko nevidel, takže to tu chýbať nebude. Vzala som si ešte aj tú retiazku a zbehla som dole. "Môžme ísť." usmiala som sa. "Dobre teda, ale napíš odkaz otcovi." povedal a vzal mi ruksak. Ja som na lístoček napísala, že idem do klubu a k tomu som dopísala, že ho ľúbim. Vzdychla som si a vyrazili sme. "Nie si hladná?" spýtal sa ma Lukas. "Aj hej." povedala som. "Tak ťa pozývam na večeru." ponúkol sa. "Dobre, ak teda platíš." zasmiala som sa. "Platím." chytil ma za ruku a zašli sme do malej reštiky na rohu ulice. Najedla som sa do sýtosti. "Ideme teda?" spýtala som sa celá nervózna. Kývol hlavou. Zaplatil a šli sme za Anastáziou.