Okradnutá...

..Bolo to pre tvoje dobro..

"Prajete si?" spýtala sa ma recepčná. "Ehm, áno. Chcela by som sa tu ubytovať na 3 dni." usmiala som sa na ňu. "Samozrejme.... v našom hoteli je kompletný servis. Raňajky, obed, večera a celý deň máme švédske stoly. Môžete využívať bazén a rôzne procedúri." vysvetľovala mi. "Výborne." žasla som. "Izba 220 nech sa páči." podala mi kľúč a ja som sa výťahom vyviezla až hore. Otvorila som dvere izby. Hmm. Majú to tu pekné. Zhodila som ruksak na zem a zvalila som sa na posteľ. Niekto zaklopal. "Ďalej." zakričala som. Do izby vošla slečna a oznamila mi, že dnes majú maškarný ples. Prišla som si oddýchnuť, tak sa tam pôjdem pozrieť, len mi treba masku. Vzala som si peniaze a šla do ulíc.

Prešla som pár obchodov ale nič ma nezaujalo až na malú maličkosť. Bola to maska na tvár. Bola čierna s čipkou a okolo ju lemovali diamanty. Hneď mi padla do oka a tak som si ju kúpila. Presne som vedela k čomu si ju vezmem. Vrátila som sa späť na izbu a vzala sa chystať. Dala som si sprchu, nalíčila som sa a nakulmovala som si vlasy. Obliekla so si tie šaty, čo mi kúpil Jakub a všetky doplnky k tomu. Postavila som sa pred zrkadlo a obdivovala sa. Zase som si naňho mumsela spomenúť! Do riti! Vzala som masku a dala som si ju na tvár. Páčilo sa mi to. Nádych... Výdych a ide sa.

Bolo tam celkom rušno. Vzala som si šampanské a vyšla na terasu. Obdivovala som tú krajinu, ktorá predo mnou ležala. Krásny západ slnka pomaly vystriedal žiarivý mesiac. "Smiem prosiť?" ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a predo mnou stál asi James Bond. Bol to chalan v obleku a na tvári mal tiež masku. Ale iba takú obyčajnú, čisto čiernu. "Samozrejme." usmiala som sa. Zaviedol ma na parket a vlnili sme sa v rytme hudby. Boli sme ticho, len sme na seba pozreli. "Smiem vedieť meno?" prerušila som to ticho. "To nie je podstatné." usmial sa. Skončila skladba. "Ďakujem za tanec." usmiala som sa a kráčala svojím smerom. "Počkaj!" zavolal a mňa a pribehol ku mne. "Ak sa ti nechce so mnou tancovať, tak sa poď aspoň prejsť." navrhol. "Dobre teda." povedala som. 

Kráčali sme cez záhradu v mesačnom splne iba my dvaja. Medzi nami bolo totálne ticho. Sadli sme si na lavičku pod strom, ktorú osvetľovala slabá lampa. "Môžem vedieť tvoje meno?" spýtal sa ma. "To nie je podstatné." odbila som ho presne tak, ako on mňa. "Si chytrá." zasmial sa. Pozrela som sa mu do očí. Ztuhla som. "Čo je?" spýtal sa. "Jakub?" spýtala som sa potichu a on stuhol tiež. "Kto je Jakub?" spýtal sa vystrašene. Natiahla som ruku aby som mu strhla masku no zastavil ma. "Čo to robíš?" spýtal sa ma. "Chcem vedieť, kto si." povedala som. Postavil sa a chcel odísť. "Stoj!" zakričala som. Nevšímal si ma. Vyzula som štekle,r ozbehla sa za ním a skočila po ňom. Obaja sme spadli na zem. Vytočila som ho tak, aby som mu videla do tváre, sadla si naňho obkročmo a ruky mu zdvihla nad hlavu. "Posledná šanca! Kto si?" spýtala som sa ho. "Ty máš poslednú šancu zo mňa zliezť, lebo za seba neručím!" pohrozil mi. Neváhala som ani chvíľu a pobozkala ho. Bol zaskočený. Chvíľu sa snažil brániť ale premohla som ho a podal sa. Opartne som mu pustila ruky a on ma chytil okolo pása. Ja som mu vzala tvár do dlaní a vychutnávala si to. Potom, keď som ho mala vo svojej moci som mu strhla masku. Nečakal to. "K*rva!" zvrieskol a ja som skoro omdlela. "Jakub." vydýchla som a po líci sa mi skotúľali slzy. Bol v šoku. Pohladila som ho po tvári. Nič nehovoril, iba mlčky ležal a pozeral na mňa. Potom načiahol ruku a dal mi dole masku. Pozeral mi hlboko do očí. Srdce mi šialene búšilo. Dal ma zo seba dole, postavil sa a bez slova odchádzal. Nevedela som, čo mám robiť. Len som tak tam sedela a pozerala ako odcházda, no potom však zastavil. Chvíľu len tak stál, potom sa otočil a rozbehol sa ku mne. Hodil sa na zem a vzal ma do náručia. Pevne som okolo neho ovinula ruky a nechcela som ho pustiť. "Prečo si odišiel?" spýtala som sa ho, no on neodpovedal. Pustila som ho a pozrela som sa mu do očí. Boli smutné. "Odpovedz mi, prosím." prosila som ho ale on nič. "Rozprávaj so mnou preboha! Nemôžeš mlčať!" kričala som po ňom no on stále nič a moje oči zase zaplavili slzy. Po chvlíli som ich utrela, dala som si z krku dole retiazku ktorú mi dal, vložila som mu ju do dlane. Postavila som sa vyzliekla si šaty a hodila som ich po ňom. Pozeral na mňa nechápavo. Falošne som sa usmiala a odišla. Bol ticho, iba pozrela ako odchádzam. Predierala som sa do izby cez všetky pohľady, ktoré na mňa padali. To asi preto že som tam pobehovala iba v spodnom prádle. Vošla som do izby, zamkla som sa a rozplakala sa. Prečo to urobil? To už nič preňho neznamenám? Niekto začal klopať na dvere. "Demi, otvor!" za dverami stál Jakub. "Vypadni!" zrevala som. "Otvor!" zreval on. Z ruksaka som vytiahla zbraň, vyvalila dvere a namierila naňho. "VY-PA-DNI!" snažila som sa ovládať. Zostal v šoku. "Polož tú zbraň." povedal opatrne. "Keď odídeš nebude problém." povedala som. "Odkiaľ ju máš?" spýtal sa. "Nestaraj sa a daj si pohov. Nechcem ťa už vidieť, rozumieš! Všetko si zničil. Namotal si si ma a potom si odišiel. Vyj*bal si sa na mňa!" hovorila som čoraz tichšie. "Bolo to pre tvoje dobro." povedal. "Nechaj ma." povedala som a tresla dverami. Hodila som zbraň na posteľ. "K*rva!" to bolo posledné čo povedal a potom odišiel. Z baru som vytiahla fľašku vodky a začala popíjať. Napustila si vaňu, sadla do nej a chlastala som. Bola som na dne. Ublížil mi. Moc mi ublížil. Stiahla som polku fľaše a vo vani som zaspala.