Okradnutá...

..Dovoľujem si vás pozvať na bál ..

Zobudila som sa na to, že mi je horúco. Otvorila som oči. Jakub ma z celej sily objímal, ako keby som chcela odísť. Zadívala som sa naňho. Bol taký krásny, taký neviný a celý iba môj. Natiahla som sa a dala mu ľahkú pusu. Pootvoril jedno oko. "Ahoj!" usmial sa, konečne ma pustil a natiahol sa. "Ahoj!" odpovedala som tiež s úsmevom, no ten mi dlho nevydržal. "Ježiši! Ja sm zaspala do školy!" zhíhla som a rozutekala sa do kúpelne. Rýchlo som si umyla zub a šla sa namaľovať, no odrazu ma Jakub začal zozadu objímať a bozkávať mi krk. "Prestaň! Ponáhľam sa." informovala som ho. "Zostaň dnes so mnou prosím." pošepkal mi do ucha a zas ma pobozkal na krk. "Nemôžem." povedala som smutne. "Ale môžeš, len musíš chcieť." povedal, otočil ma a pobozkal. "Prosím zostaň." prosil pomedzi bozky. "Zostanem." vzdychla som. "Si hladná?" spýtal sa. "Strašne!" zasmiala som sa. On vyšiel z kúpelne a šiel do kuchyne a ja som sa upravila. Zišla som dole.

Celá kuchyňa rozvoniavala lievancami. "Hmm, to pekne vonia." rozplývala som sa nad vôňou. "Sadni si." povedal Jakub a položil lievance na stôl. Boli výborné. "Tak, čo by si chcela dnes robiť?" spýtal sa ma keď som dojedla posledný kúsok. Pozrela som sa naňho. "Čo by si chcel robiť ty?" spýtala som sa ho. "Byť s tebou." chytil ma za ruku. "To už si." usmiala som sa. 

Chvíľu sme pozerali telku, ale to sa pri Kubovi nedalo. Stál mi robil zle. "Kubo prestaň!" pohrozila som mu zo smiechmm, lebo ma začal štekliť. Niekto zazvonil. Otvorila som dvere a v nich stála celkom milá pani. Podala mi veľkú škatuľu a odišla. Ja som sa vrátila k Jakubovi. Čakal, kedy sa vrátim, ale nečakal, že donesiem so sebou toto. "Čo to máš?" spýtal sa. "Ja neviem. Doniesla mi to jedna pani. Otvoríme to?" spýtala som sa. "Prečo nie." mykol plecami a spolu sme rozbalili balík. Na vrchu bola obálka. Rozbalila som ju a začala čítať:

Milý Jakub, milá Demi!
Dovoľujem si Vás pozvať na bál, ktorý sa uskutoční 25.6. o 18:00 v Argrander hale. 
-Anastázia

Obaja sme civeli na obáklu. "To nám tá p*ča nikdy nedá pokoj?!" rozkričal sa Jakub. "Jakub ukľudni sa." povedala som mu. "Mám sa upokojiť? Tá žena musí všetko skaziť! Nenávidím ju! Zničila mi život a teraz ho chce zničiť tebe!" zkričal nasrane. "Ako ti zničila život?" spýtala som sa opatrne. Pozrel na mňa. "Nechajme to tak!" mávol rukou. "Nie! Chcem to vedieť." stála som si za svojim. "Anastázia sa do mňa zamilovala, no ja do nej nie. Rozmaznávala ma peniazmi. Zaslepila ma nimi a ja som kvôli nej zabíjal." vložil si hlavu do dlaní. "Ale teraz už nezabíjaš." pohladila som ho po chrbte. "Nechcem ťa stratiť." položil si hlavu na moje kolená. "Nestratiš. Sľubujem." uisťovala som ho. "Pozrieme sa, čo tam ešte je?" spýtal sa po chvíli. Prikývla som. Podišiel ku krabici a z nej vytiahol prekrásne šaty. "Tie su pre teba." povedal a podal mi ich. Boli prekrásne. Boli jasno červené dlhé ale zato jednoduché. Jakub si z balíku vytiahol smoking. Ten musel byť pekelne drahý. "Chceš tam ísť?" pozrel na mňa Jakub. "Nie, nechcem." povedala som. "Ale vieš čo? My tam ešte naschvál pôjdeme aby videla, že nás len tak nemôže rozdeliť." usmial sa. "No keď myslíš..." zasmiala som sa. "Obleč sa, ideme von, chcem ti niečo ukázať." zavelil a ja som sa vybehla do izby obliecť.