Okradnutá...

Sen..

"Ocii, som doma!" zakričala som z chodby. Z obývačky sa ozýval smiech. Vošla som tam a koho nevidím. Mama, Róbert a ocko tu majú posedenie. "Ahoj, miláčik." usmiala sa mama. Róbert iba kývol hlavou. "Ehm, ahojte. Ospravedlňte ma prosím, idem do izby." povedala som. "Počkaj, chceli by sme vám s Róbertom niečo povedať." oznámila mama. Nezostávalo mi nič iné len sa usmiať a sadnúť k nim. "No, takže.... My s Robom budeme mať bábo." zvýskla mama. "Čooo?" vyskočilo zo mňa. "Deje sa niečo Demi?" pozrela na mňa mama. "Ale nie... nič... jaa len vám to prajem." usmiala som sa a kukla na ocka. On len na mamu čumel s otvorenými ústami. Drgla som doňho. "Oh nooo gratulujem vám... to je ale novinka." usmial sa ocko. Ja som sa zatiaľ opatrne vyparila do svojej izby. 

Porobila som si poriadok a všetky veci som si poukladala do šatníka. Potom som vzala comp a skypovala s Vikou. Vyrozprávala som jej tunajšie novinky a aj o Jakubovi som sa prekecla. "Demi to je super, že si si tam niekoho vyhliadla." povedala Vika. "No vieš, aj ja som si našla chlapca." povedala už potichšie. "Kto je to? Poznám ho?" vyzvedala som zo srandy. "Ehm nooo hej poznáš." povedala nervózne. "Tak kto je to?" bola som už nedočkavá. "Je tu teraz so mnou." hovorila strašne po tichu. "Tak nech sa ukáže ten tvoj princ." žmurkla som do kamery a zasmiala som sa. No smiech ma odrazu prešiel, keď si k Vike prisadol Adam. "Tak toto je on." povedala Viki. "Ahoj Adam." povedala som rázne. "Ahoj Demi." povedal s falošným úsmevom. "Ehmm no ja už musím ísť volá ma ocko. Majte sa." povedala som a rýchlo zrušila. Nemôžem tomu uveriť. Vika sa dala dokopy s Adamom. A že vraj počkám si na teba! Hajzel!! Ale veď prečo ma to tak serie? Ja chcem Jakuba. Ale on má Sáru. K*rva!! Všetko sa jebe. "Demi, poď sa rozlúčiť s mamou." zakričal ocko z dola. "Letím." zakričala som a šla dole. Mama ku mne pribehla a objala ma. Robo tiež a konečne odišli. Ocko vošiel do kuchyne. "Si v pohode oci?" spýtala som sa opatrne. Bolo vidieť, že ho to bábätko trocha vzalo. No trocha dosť. "Hej, hej som v pohode, iba som to nečakal." usmial sa a šiel umyť riad. Ja som sa šla prejsť. Trebalo mi s toho všetkého vyvetrať hlavu. 
Sadla som si do parku. Bol príjemný večer. Nikoho nikde a to bola sobota. Odrazu som počula hlasy. Rýchlo som si dala kapucňu na hlavu. Bol to Erik a Jakubom. Jakub bol riadne opitý a niečo vykrikoval. Nerozumela som čo. Radšej som sa postavila a šla domov. Nechcela som sa s nimi stretnúť. Čím rýchlejšie doma, tým lepšie. 
Domov som prišla celá za dychčaná. Ocko už šiel spať. Vybehla som hore, dala si sprchu a šla spať.

[Sen]
Bola som v nejakej miestnosti. Bola tam celkom tma. Rozhliadla som sa. Bola to spálňa. Ale neviem komu patrila. Podišla som k posteli a tam spala nejaká žena. Musela byť poriadne unavená. Odrazu sa z chodby ozývali nejaké hlasy. Podišla som k dverám a chcela otvoriť, lenže nemali kľučku. Odrazu do izby vtrhli nejaký chlapi v maskách. Žena sa zobudila a vyskočila s postele. Odrazu padli výstreli. Jeden po druhom. Chcela som to zastaviť, ale nedokázala som sa pohnúť. Žena spadla na zem. Bola mrtvá. Z chodby zazneli ďalšie výstrely. Muži popadali na zem. Stála som uprostred kaluže krvi. Do izby sa vrútil Jakub so zbraňou v ruke. Kľakol na kolená a začal plakať. Žene dal preč z tváre vlasy. Rozplakal sa ešte viac. "Mami... mami prosím nie... nieee."

[Realita] 
"NIE!!" vykríkla som. Bola som celá spotená. "Bol to len sen. Len zlý sen." opakovala som si dookola. "Demi!" vletel do izby ocko. "Čo sa deje?" objal ma. "Nič, len zlý sen." povedala som potichu. "Už je to dobre." dal mi pusu na čelo a odišiel a ja som znovu zaspala.