Okradnutá...

..Zostaň so mnou. Prosím..

"Jakub!" rozbehla sa ku nám Anastázia v čiernej róbe a hodila sa Jakubovi okolo krku. Ja som tam stála ako taký debil a čakala, kým si všimne aj mňa. "Demi." povedala ale pohľad nechávala na Jakubovi. Bola som naštvaná. Vôbec si ma nevšímala. Schmatla Jakuba za ruku a viekla ho do sály. Ja som šla za nimi svojim krokom, sadla som si k stolu a sledovala ich.

[z pohľadu Jakuba]
Anastázia ma vytiahla tancovať. Držala ma okolo krku a pozerala mi priamo do očí. Bol som z toho nervózny. Cez jej plece som medzi ostatními hľadal Demi. "Je všetko v poriadku?" spýtala sa ma Anastázia. "Áno, všetko v poriadku." nahodil som falošný úsmev a ďalej som pátral po Demi. "Chcem sa s tebou porozprávať, mohli by sme sa presunúť do mojej pracovne." povedala. "Najskôr musím nájsť Demi." povedal som. "Moji muži ju nájdu. Tak poď." povedala a kráčala smerom k jej pracovni a ja som ju nasledoval.

Vošli sme dnu a ona zamkla dvere. Posadilli sme sa na gauč. "Prečo nechceš, aby Demi pre mňa pracovala?" nadhodila a pozrela sa na mňa. "Pre jej bezpečnosť." usmial som sa na ňu. "U mňa by bola v dobrých rukách. Postarala by som sa o ňu." povedala. "To nedovolím. Nechcem aby si zničila život tak, ako ja." povedal som. "Tak sa vráť aspoň ty." chytila ma za ruku. "Nemôžem, Demi ma potrebuje." "Nemôžeš alebo nechceš?" spýtala sa. "Nechcem!" povedal som rázne. "Jakub, prosím vráť sa. Potrebujeme ťa tu. Bol si najlepší a mohol si sa stať mojim nástupcom. Chýbaš tu, chýbaš mne." povedala smutne. "Anastázia ja sa už nevrátim. Nechcem..." ani som nedopovedal a vrhla sa na mňa. Vopchala mi jazyk do úst. Vôbec som to nečakal, ale rýchlo som sa spamätal a odstrkol som ju odo mňa. "Čo to k*rva robiš?" utrel som si ústa a civel na ňu. "Ja viem že ma ešte miluješ Jakub! Viem to!" kričala. "Nie! Nemilujem ťa! Nikdy som ani nemiloval. Moje srdce patrí Demi pochop to prosím." chytil som sa za hlavu. "Nie. Ty patríš mne." povedala mrazivo. "Nikdy som ti nepatril." skríkol som, podišiel som k dverám, odomkol a vypadol odtiaľ. 

[z pohľadu Bibiany]
Tí dvaja mi zmizli z dohľadu. Snažila som na to nemyslieť. Vzala som si šampanské. "Smiem prosiť?" stál predo mou nejaký pekný chalan. "Prečo nie." usmiala som sa. Nastavil mi ruku a spolu sme šli na parket. Hrala celkom fajn skadba. "Môžem sa spýtať na meno?" usmial sa na mnňa. "Demi a to tvoje?" pozrela som sa mu do jasno zelených očí. "Som Lukas. Si tu dnes sama?" položil mi divnú otázku. "Nie, som tu s Jakubom." povedala som. Lukas stuhol. "Stalo sa niečo?" spýtala som sa. "Nie, nič." usmial sa a pokračovali sme v tanci. Zrazu ma niekto schytil za ruku, vytrhol Lukasovi z náruče a pobozkal ma. Bol to Jakub a ja som mu bozk opätovala. Lukas sa vzdialil. "Bál som sa o teba, láska." chytil moju tvár do dlaní. "Aj ty mne. Jakub, ty máš na perách rúž?" spýtala som sa ho. "Čože?" chytil sa za pery. "Tak fajn! Kde si bol? Čo sa dialo?" dala som si ruky v bok a nahodila prísny pohľad. "Nič sa nestalo. Poď odchádzame." chytil ma za ruku. "Nie, nikam nejdem, pokiaľ mi nevysvetlíš ten rúž. Je Anastáziin že?" pozerala som sa naňho. Mlčal. Prevrátila som očami. "To nemyslíš vážne. Ty si ju pobozkal?" spýtala som sa neveriacky. "Nie, to ona pobozkala mňa." povedal. "Neverím ti." povedala som, zvrtla som sa a vybrala som sa smerom k východu. "Kam ideš?" spýtal sa ma, no ja som neodpovedala. "Demi, vráť sa, počuješ!" kričal po mne no ja som ho ignorovala. Už som bola na ulici a on ma dobehol. "Demi stoj!" zakričal. "Čo chceš?" otočila som sa k nemu. "Nič sa medzi mnou a Anastáziou nestalo." povedal keď ku mne prišiel. "Prečo si s ňou šiel?" spýtala som sa, ale odrazu mi v krku narástla obrovská hrča. "Chcela sa porozprávať. Nevedel som, že sa na mňa vrhne ver mi." chytil ma za boky, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Odrazu sa pri nás objavila Anastázia. Prestali sme sa bozkávať. "Všetko v poriadku láska?" spýtala sa Jakuba a zavesila sa mu okolo krk. Spadla mi sánka až na zem. Neovládla som sa a vlepila som mu facku. Vyhrnula som si šaty a so slzamy v očiach som sa rozbehla preč. Počula som ako za mnou Jakub kričal. Bežala som cez park a plakala som. Zrazu som sa potkla a spadla na zem. Nieže som nevládala ísť ďalej, ja som nevládala ani vstať. Iba som ležala na chodníku a plakala som. Cítila som, že som si rozbila kolená a z lakťa mi tiela krv. Cítila som sa oklamaná. Ako ma mohol Jakub takto podviesť? Nechcela som na to odpoveď. Chcela som byť niekde sama. Už som nevládala ani plakať. Nevidela som nič iné len tmu. Odpadla som. 

"Demi! Preboha Demi!" počula som Jakubov hlas. Pootvorila som oko. Ešte stále som ležala na chodníku a videla, ako ku mne beží Jakub. Vzal ma na ruky a videla som, že mu tečú slzy.

Prišli sme ku mne domov. Posadil ma kuchynskú linku a vyčistil mi rany. Potom ma vyniesol hore do izby. Vyzliekol mi šaty a uložil do postele. Dal mi pusu na čelo a smeroval k dverám. "Zostaň so mnou. Prosím." poprosila som sa vyčerpane. Videla som, ako sa usmial. Dal si dole sako, nohavice a košeľu a ľahol si kumne. Pritúlil sa ku mne a v jeho náručí som upadla do hlbokého spánku.