Okradnutá...

..Môžem ešte posledný bozk..

[z pohľadu Jakuba]

Otvoril som oči. "Kde je Demi?" to bolo prvé, čo zo mňa vyšlo s veľkou bolesťou. "Som tu!" pohladila ma po tvári. "Bál som sa o teba." povedal som. "Aj ja o teba. Spal si 2 dni." informovala ma. "Dva dni? A ako je to vonku?" spýtal som sa. "Zostalo nás 18. Budovu podpálili ale stihli sme ešte vziať pár vecí, teda hlavne peniaze." povedala mi. "A ešte niečo, Anastázia je mŕtva." sklonila hlavu. "Anastázia je mŕtvá." zopakoval som. "Nedokázali sme jej už pomôcť." do miestnosti vstúpil Lukas "Som rád, že si opäť medzi živými." usmial sa na mňa. "Čo budeme teraz robiť?" spýtal som sa ich. "Pomstíme sa." povedal Lukas a Demi prikývla. "Dobre teda, aký je plán?" spýtal som sa. "Musíme zmiznúť a potom si počkať na moment prekvapenia." povedala Demi. "Zdekujeme sa niekde, kde je teplo." zasmial sa Lukas. "A vrazíme ešte dnes večer. Zvládneš to Jakub?" spýtala sa ma Bibiana. "Jasné že zvládnem." ubezpečil som ju a šiel si pobaliť to, čo tý dvaja zachránili.

[z pohľadu Andy/Demi]

Šla som sa pobaliť. Nebolo toho veľa. Potom som šla do kuchyne. "Si hladná?" spýtal sa ma. "Nie, ale aj tak ďakujem." venovala som mu úsmev. Do kuchyne vošiel iba v boxerkách Jakub. Slintala som. Bol dokonalý, až na ten obvez na ramene. "Dáš si?" spýtal sa ho Lukas. "Jasné, som strašne hladný." povedal a sadol si oproti mne. Pozrel na mňa a žmurkol. Lukas pred neho položil tanier s lievancami. Jakub sa najedol do sýtosti a popri tom sme všetci preberali, kam pôjdeme. Nakoniec sme sa zhodli. Hoci to nebolo to pravé, ale na úkryt dokonalé. "Tak ja idem odniesť veci do auta." usmial sa Jakub a vzal tašky. Ja som ostala v kuchni s Lukasom. Podišla som k nemu. "Andy vieš, mi k sebe nepatríme. Ty ľúbiš Jakuba a on ľúbi teba. Nechcem, aby si bola so mnou, keď chceš jeho a tak bude najlepšie, keď budeš s ním." usmial sa a objal ma. "Ďakujem ti Lukas." oblapila som ho okolo krku. "A môžem mať ešte jedno želanie?" spýtal sa ma. "Áno, môžeš." usmiala som sa. "Môžem ešte posledný bozk?" spýtal sa. Neváhala som a pobozkala ho. "Tak toto si budem pamätať do smrti." usmial sa. "A mimochodom, toto ti vraciam." dala som si dole prsteň. "Nie, je tvoj. Ako znak priateľstvá." nasadil mi ho spať. "Tak čo ideme?" spýtal sa."Máš jasné." zasmiala som sa a spoločne sme šli za Jakubom.