Okradnutá...

..Prečo sa to stalo mne..

[po pohrebe]
Jakub spal u nás. Ocko to dovolil, lebo si s Jakubom dobre rozmunel. Starala som sa oňho lebo som vedela, ako to bolí. Nejedol, nesprchoval sa, nič. Iba ležal v posteli. Trápila som sa kvôli nemu.

"No tak Jakub, musíš jesť." nútila som ho. "Ale ja nechcem!" kričal po mne. "Ja neodídem dokiaľ to nezješ!" stála som si za svojim. "Prajem príjemné čakanie." otočil sa na bok a ignoroval ma. "Fajn ako chceš!" položila som polievku na stolík, skočila naňho a priviazala k posteli. "Čo to robíš?" bránil sa. "Starám sa o teba." povedala som. Keď už bol priviazaný tak som ho horko- ťažko nakrmila. Potom som ho odviazala a odtiahla do kúpelne. Napustila som mu vaňu a na trepala som ho do nej. Potom sa už nebránil. Ani mu nevadilo, že je predo mnou nahý. Sadla som si zaňho, na kraj vane a zo zadu mu umývala chrbát. Bolo na ňom vidno, že sa konečne odreagoval. Umyla som mu vlasy. Chvíľu som ho hladila po chrbte a potom som z neho spláchla šampón. Postavila som sa a chcela mu doniesť uterák, no schmatol ma a pritiahol k sebe. Celá som spadla do vane. "Čo to robíš?" skríkla som. On nič nepovedal, iba si ma pritiahol k sebe a túlil sa ku mne. Neprotestovala som. Zaborila som mu ruky do vlasov. "Prečo sa to stalo mne?" spýtal sa potichu. "Ja neviem..." odpovedala som rýchlo. Sedeli sme tam asi hodinu. Potom som mu pomohla z vane, osušila ho. Išiel si ľahnúť a ja som upratala v kúpelni. Šla som ho skontrolovať a nespal. "Neľahneš si ku mne prosím." spýtal sa. "Jasné." povedala som a šupla sa ku nemu. Dal mi pusu na čelo a v objatí sme zaspali. 

Otvorila som oči. Jakub ešte spal. Ponaťahovala som sa a vykĺzla z postele. Zišla som do kuchyne. Ocko už nebol doma. Spravila som raňajky mne aj Kubovi. "Dobré ráno." povedal mi do ucha. Trocha som sa zľakla, lebo som si myslela, že ešte spí. "Aj tebe." usmiala som sa. "Hmm... čo tu to tak pekne vonia." spýtal sa sladko. Bol úplne ako vymenený. "Dáš si?" spýtala som sa. Prikývol. Sadli sme si za stôl a najedli sa. "Dobre, tu máš ešte polievku a ocko včera niečo varil. Nájdeš to v mikrovlnke alebo v chladničke..." diktovala som Jakubovi, keď som odchádzala do školy. "Demi, ja idem s tebou. Zbláznil by som sa tu sám." povedal a začal sa obliekať. "Ale Jakub..." "Žiadne ale! Ideme do školy spolu." stál si za svojim. Obuli sme sa, zamkla som dom a vyrazili sme. Došli sme po zvonení. Vošli sme do triedy. Učiteľ tam ešte nebol, ale všetci na nás čumeli. Poobzerala som sa po triede a všimla si, že Sára chýba. Sadla som si do lavice a Miša sa ma začala vypytovať a všetko. "Potom ti to všetko vyrozprávam." povedala som jej, keď do triedy vošla matikárka. Dala nám krátky test a potom vysvetlila nové učivo.

Deň sa vliekol strašne pomaly. Bola to katastrofa. Rozmýšľala som nad tým, kam mohla ísť Sára. Neviem prečo, ale štvalo ma to. Bála som sa. Mala by som na to prestať myslieť. Povedala som si a čakala, kým sa skončí hodina a my už konečne pôjdeme domov."Jakub!" zakričal na Jakuba Erik. Zatiahol ho na záchody a tam sa o niečom bavili. Nechcelo sa mi na Kuba čakať a tak som si povedala, že už idem domov. Kráčala som mestom. Bolo tak krásne. "Demi!" kričal za mnou Jakub. Otočila som sa. Mával mi na znak, aby som ho čakala. Zrazu ku mne z uličky pribehol nejaký chlapík, dal mi na hlavu vrece a odtiahol ma preč. Počula som ešte Jakuba ako kričí a potom už nič. 

Otvorila som oči. Spamätala sa a zistila, že som uviazaná o stoličku. Bola som v tmavej miestnosti. Otvorili sa dvere a do miestnosti vošiel nejaký postarší chlap. "Ahoj Demi." povedal, prisunul si z rohu ku mne stoličku a sadol si. "Kto ste?" spýtala som sa so strachom v hlase. "To nie je podstatné." usmial sa. "Prečo ma tu držíte? Chcem ísť domov." povedala som. "Najskôr sa porozprávame." povedal. Pozrela som sa do očí. Mal ich chladné. Číhala mu z nich nenávisť. Striaslo ma. "Takže počul som, že si sa spoznala s našim Jakubom." nespustil zo mňa oči. "S vašim Jakubom?" pozrela som naňho. "Áno. To chlapisko s bratom pre mňa pracuje. Nechcem aby si ho otravovala a kazila. Kvôli tebe sa s ním moja dcérenka rozišla." šahol do vrecka a zapálil si cigaretu. "Takže od dnes, žiadneho Jakuba nepoznáš. Budeš sa mu vyhýbať a dáš mu pokoj." povedal prísne. "Prečo by som mala? A vlastne prečo zaňho rozhodujete práve vy!" povedala som. "Pretože ja som teraz všetko čo má." zasmial sa. "Ale má aj mňa!" pozrela som naňho. "Ak ťa s ním ešte raz uvidím, zabijem ho rozumieš malička?" skríkol. Zľakla som sa. Postavil sa a odišiel z miestnosti. Po chvíli vošli do miestnosti 2 chlapíci a vzali ma odtiaľ preč a zaviezli domov. Vošla som dnu. Vybehla hore a zamkla sa v izbe a rozplakala som sa.