Okradnutá...

..?!

Prechádzala som sa po tmavej ulici. Lampy len slabo svietili. Bolo trocha chladno, tak som pridala do kroku. Odrazu som počula strašný rachot v bočnej uličke a zaznel tam aj výkrik. Preboha! Srdce som mala niekde v žalúdku. Vošla som so uličky a schovala som sa za kontajner a počúvala, čo sa tam robí. "Pohni si! Nemáme na to celý večer!" povedal nejaký cudzí hlas. Chcela som odísť a tak som cúvla ale zakopla som a spadla. "Hej ty! Stoj!" zakričal hlas a rozbehol sa smerom ku mne. Postavila som sa a rozbehla preč. Utekal za mnou, no keď som sa obzrela boli dvaja. Behala som dosť dlho a oni boli vytrvalí. Už som nevládala a strašne som sa bála a tak som zabočila do parku, kde som sa o prvý strom oprela a dúfala, že ma neuvidia. Po hodnej chvíli som dostala odvahu pozrieť sa kde sú. Otočila som sa a nikto tam nebol. Chvala bohu. Otočila som sa späť a niekto ma chytil okolo pásu a ja som sa nemohla brániť. "Puste ma! Počujete!" kričala som. Vzali ma do tej uličky. "Čo s ňou urobíme?" spýtal sa jeden. "Neviem." zasmial sa, odhrnul mi vlasy z tváre a stuhol. "Čo sa deje?" spýtal sa jeho parťák. On len na mňa civel. "Demi..." hlesol po chvíli. "Kto?" spýtal sa ten druhý. Chalan, ktorý na mňa tak civel si zložil masku a mne skoro oči vypadli. Jakub? To nie je možné. Čo tu on robí? Ten druhý si dal tiež dole masku. Bol to ten chalan, čo s Jakubom sedí v triede. Civela som na nich a oni na mňa. "Okey kámo, na dnes to balíme." povedal Jakub a nespustil zo mňa oči. "Tak sewa." povedal ten druhý a odišiel. Jakub ma stále opieral o stenu. "Ehm no aj ja by som už rada šla." prešmykla som sa mu pomedzi nohy a chcela odísť, ale on obmotal svoje ruky okolo môjho pásu a ja som sa nemohla ani hýbať. "Pustím ťa domov, ak mi sľúbiš, že o tomto nikomu nepovieš. Platí?" pozrel na mňa svojimi veľkými hnedými kukadlam. Bol taký krásny. "Platí." hlesla som a on ma pustil a podal mi ruku. "A teraz ťa odprevadím domov." usmial sa. "Ale nie... to nemusíš ja to.." ani som nedopovedala a on mi priložil prst k ústam. "Ja ťa odprevadím." usmial sa a tak sme šli. "Kde bývaš?" spýtal sa, keď sme vyšli s tej uličky. "Na konci ulice." povedala som. "Tak fajn." povedal. Počas cesty som si všimla, že na mňa pozerá. "Nehryz si tú peru!" prikázal mi a uvoľnil mi spodnú peru zo zovretia mojich zubov. Ani som si to neuvedomila. Pozrela som sa naňho. Usmial sa na mňa. "Tak tu bývam." ukázala som na môj dom. "To je zvláštne. Ja bývam o pár domov vedľa." povedal užasnuto. Pozerali sme sa na seba. On sa potom pozrel do zeme a zase na mňa. "Demi prosím! Nehryz si tú peru!" zase ma napomenul. Do riti! "Tak ja idem maj sa." povedala som mu a rozbehla som sa dnu. On ma dobehol a tesne pred dverami ma vytočil k sebe a pritiahol si ma k sebe. Pozerali sme si do očí. "Ja som ťa varoval!" povedal a pobozkal ma. Bola som v šoku. Pred čím ma varoval? Prestal, pozrel sa na mňa a oprel si čelo a to moje. Nemohla som sa ani pohnúť. Dal dole ruku z môjho pásu a jemne mi chytil hlavu do dlaní. "Toto mi už viacej nerob prosím." povedal a odišiel. Ja som tam zostala stáť ako taký debil a civela do blba. Po chvíli som sa spamätala vošla dnu, šla sa osprchovať a spať.