Okradnutá...

"Toto nie som ja..!"

Sadli se si do parku. Bolo chladejšie než som si myslela. Odrazu niekomu zazvonil mobil. Bol Erikov. Vytiahol ho a prečítal si sms. "Ehm sorry, ale už musím ísť. Napísala mi July." povedal a odišiel. Ja s Jakubo sme tam chvíľu sedeli potichu. "No ja už tiež asi pôjdem." oznámila som Jakubovi. "Nie, prosím nechoď. Zostaň tu so mnou." chytil ma za stehno a pozrel sa na mňa. "Zostala by som, ale je mi strašná zima." povedala som. Postavil sa a vyzliekol si mikinu. "Dvihni ruky." nakázal mi a ja som ich dvihla. Naťiahol mi mikinu a ako mi ju sťahoval prechádzal mi rukami po páse. Ani som sa nepohla. "Lepšie?" pozrel na mňa. "Lepšie." usmiala som sa naňho. "Dobre teda. Kam by si chcela ísť?" spýtal sama. "Ja neviem. Ešte som to tu celé nevidela. Poznám iba cestu do školy." oznámila som mu. "Tak fajn. Trocha ťa tu prevediem." usmial sa a vyrazili sme. Po ceste mi toho o sebe dosť porozprával. Má 17, má staršieho brata Kristiana. Otec mu zomrel pred 3 rokmi a tak rodinu ťahá jeho brat a mama. Už sa 4-krát presťahovali. Žijú tu rok. So Sárou chodí asi tak mesiac. No a je to pekný výkvet. Má už aj podmienku. To je také sexy! Potom však prišiel rad na mňa. Kecala som a kecala, až sme sa dostali k Michaelovi. Povedala som mu, čo sa nám stalo. Pozeral na mňa jak na vraha. Nechápavo som sa naňho pozrela. Zastal a objal ma. Z ničoho nič. Oblapil ma svojimi dlhými rukami a pritísol ma k sebe. Ach ako nádherne voňal. Potom mi do ucha pošepkal:"Je mi to ľúto." "To je v pohode." povedala som. "Veríš mi?" pozrel na mňa. "Áno." odpoveď bola jasná. Vzal ma na ruky."Prelez te plot." prikázal mi. S jeho pomocou som ho preliezla. Vošli sme do nejakej starej budovy a vyšli sme hore po schodoch. Potom otvoril dvere a ocitli sme sa na streche. Bol odtiaľ prekrásny výhľad na mesto. "Tu chodím keď sa chcem odreagovať. Nikoho som tu ešte nevzal. Ty si prvá." povedal tak neuveriteľne sladko. "Ale prečo? Veď ma ani nepoznáš." vyletelo zo mňa šokovane. "Vieš Demi, keď som ťa prvý krát uvidel, tak som vedel, že ma zmeníš." "Ako zmením?" pozerala som na neho. "Ja neviem. Vyžaruje z teba niečo, čomu skrátka nedokážem odolať." chytil sa za hlavu a sadol si na múrik. Prišla som k nemu od zadu a pohladila ho po tvári. "Ty nie si zlý. Ty sa na to len hráš." "Ale ty to nechápeš." postavil sa. "Nemal som nič pokiaľ si neprišla. Nemal som city. Nevedel som čo je to mať rád. Ale k tebe niečo cítim. Cítim to, čo už dlho nie." podišiel ku mne. "Ale mám strašný strach. Strach že ti ublížim. Že ti kvôli mne niekto ublíži a to ja nechcem." chtil ma za ruky. "Mne nikto neublíži." pozrela som sa mu do očí. "Demi! Prosím nehryz si tú peru. Rozptyľuje ma to." povedal naštvane. "Tak ako včera?" spýtala som sa ho zvodne. "Ešte viac." chtil ma okolo pása a začali sme sa bozkávať. Vyžarovala z neho úzkosť, bolesť, nenávisť, ale aj láska. Do nášho bozku dával všetko. Ešte nikdy ma nikto takto nepobozkal. Nemohla som sa ubrániť a nechávala som sa unášať touto vlnou túžby. Potom sme sa posadili a potichu obdivovali mesto.

"Už musím ísť." povedala som mu. "Odprevadím ťa." usmial sa. Naspäť sme šli úplne inou cestou. Ukázal mi štadión, pár dobrćh obchodov a ešte jeden park. "Prejdeme cezeň poď." natiahol po mne ruku a pritúlil si ma k sebe. Došli sme až pred môj dom. Vyzliekla som si mikinu a podala mu ju. "Ďakujem." "Demi? Môžem ťa pobozkať?" spýtal sa potichu. Usmiala som sa "A môžem ťa teraz pobozkať ja?" Odrazu si ma k sebe pritiahol a vášnivo ma pobozkal. Potom však stuhol, odtrhol sa odomňa. Nerozumela som tomu. "Už sa to nikdy nemôže stať. Toto nie som ja!" pozrel na mňa a rozutekal sa preč. Zostala som tam stáť a pozerala som, ako mi mizne pred očami.

Vošla som dnu. "Ahoj oci." povedala som smutne. "Ahoj Demi. Stalo sa niečo?" spýtal sa ustráchane. "Ale nie, len zlý deň" usmiala som sa a vyšla do izby. Kým som nebola doma ocko mi vymaľoval a poukladal nábytok v izbe. Teraz kašlem na všetko. Zajtra si uložím veci. Napustila som si vaňu, slúchatká dala do uší a presnívala som si dnešný večer s Jakubom.